Susanne Schwartzkopff
V týchto večných prazákonoch je obsiahnuté všetko:
vesmír, človek, každý tvor. Sú veľkými strážcami poriadku, ktorí dbajú na to,
aby sa vždy pravidelne za sebou uskutočňovala zmena vzniku, zániku a
znovuvytvárania. Bez nich by sa muselo všetko rozpadnúť. Udržujú všetko
pohromade, harmonicky radia a nechávajú všetko sa rozvíjal do kvetu a ku zrelým
plodom.
Človek hovorí o "zákonoch prírody" a má v
tom čiastočne pravdu. Prazákony stvorenia sú votkané do toho, čo nazývame
"prírodou", lenže pritom obsahujú v sebe aj všetok duchovný život
v stvorení. Tie isté zákony, ktoré vytvorili a udržujú prírodu, vytvorili a
udržujú aj duchovný život. V tejto skutočnosti sa prejavuje veľkolepá
jednotnosť, ktorá preniká celým stvorením. Len účinky zákonov
formy, ktoré vytvoria, sú rôzne a to podľa druhu tej časti stvorenia, v ktorej
pôsobia.
Všade v stvorení nachádzame trojicu. Počnúc nad
všetkým stojacou Trojjedinostou Božou - Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, až
dolu k "trojzvuku" v našej hudbe. Stačí sa iba raz pozrieť na svoj
vlastný život a na prírodu, ktorá nás obklopuje, aby sme všade opäť našli
trojicu. Ako prvá trojica je tu hneď narodenie, žitie a smrť, alebo inak
povedané - vznik, vývoj a zánik, alebo kvitnutie, dozrievanie a odumieranie.
Rastlina má semeno, steblo a plod. Telo sa skladá z hlavy, trupu a končatín.
Rodina z muža, ženy a dieťaťa.
Vo všetkom, čo podlieha vývoju, je zakaždým na
poslednom stupni už zárodok počiatku nového kolobehu. Smrť je totiž narodením
do nového života, z plodu rastliny vzniká semeno pre novú rastlinu, po zániku
nasleduje nový vznik, rovnako ako po zime jar.
Tieto trojice sú kolobehy, lebo všetko v stvorení musí
prejsť kolobehom. Všetko je totiž vypudzované von - k vývoju a po jeho ukončení
opäť priťahované k východisku.
Na zemi človek prechádza kolobehom narodenia, života a
smrti. Ale tento pozemský kolobeh je zaradený do oveľa väčšieho a
obsiahlejšieho, ktorý má ľudského ducha viesť od jeho prvopočiatku, až k jemu
možnému zdokonaleniu. Jeho počiatok je v ríši ducha, odkiaľ vychádza ako malý ľudský
zárodok, ako semeno vysievané na pole rozsievačom. Odtiaľ, z výšin sa vydáva
ľudský duch na svoju cestu k vývoju, ktorá ho vedie všetkými svetmi.
Stáva sa "pútnikom svetmi", aby dozrel k
plnému uvedomeniu si svojho ja, svojej osobnosti tak, ako semeno dozrie v zrelý
plod.
Toto putovanie ho vedie až do najhutnejšej hmotnosti
tu, na tejto zemi. Tu sa v boji a námahe, v zápase so sebou samým a svojím
okolím, v dávaní a braní duch formuje, až sa smie vrátiť k svojmu východziemu
bodu - do ríše ducha, aby tam bol zaradený ako spolutvoriaci, slúžiaci článok
stvorenia.
Duchovné, bytostné a hmotné - to sú ríše, ktorými
preputuje. Vychádzajúc z duchovného berie na seba obaly v bytostnom a v
hmotnosti, aby bol všade na rovnorodej pôde. Pri spiatočnom putovaní opäť
odkladá obal za obalom, až nakoniec stojí tu hotový duch, odetý len v ľahkom
duchovnom obale.
Aj tu je opäť trojica: duchovné, bytostné a hmotné.
Nemôže to byť inak, keďže všetko pochádza od Boha a On sa stvoreniu zjavuje v
Trojjedinosti.
Preto nás ani nemôže udiviť, že stvorenie prestupujú
tri veľké prazákony. Všemohúci Boh ich votkal do svojho veľkého diela. Teraz v
ňom pôsobia samočinne, nie je nutný žiaden dozor, žiadne preverovanie. Sú
dokonalé a neochvejné ako je v sebe dokonalé všetko, čo stvorila Božia vôľa.
Vývoj stvorenia je ponechaný ich železnému pôsobeniu. Boh nezasahuje do konania
a zhonu ľudí. Záleží len na nich, či sa chcú prispôsobiť a dať sa unášať
premocnou silou Božích zákonov stvorenia a nachádzať v nich prebohaté možnosti
k svojmu vlastnému zdokonaleniu, alebo či sa chcú svojim hriešnym konaním
stavať proti nim, aby sledovali svoje sebecké, temné ľudské ciele.
Kto musí pri takejto opovážlivosti podľahnúť, je
celkom jasné. Práve tak je isté, že ľudstvo sa už dávno odchýlilo zo svetlej cesty
týchto zákonov. Následky tohoto konania vychádzajú najavo v terajšom chaose na
zemi tak zreteľne, že ich musí vidieť aj slepý.
Sú to teda tri prazákony, ktoré Boh daroval svojmu
stvoreniu ako oporu a hybnú silu.
Prvým je zákon príťažlivosti rovnorodého.
Ak sa pozorne rozhliadneme okolo seba, v našom
každodennom živote a v prežívaní, všade sa stretávame s týmto zákonom. Ľudia
často pozorovali jeho účinky a vyjadrili ich v mnohých prísloviach rôznych
národov, napríklad "Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá",
alebo "Rovnaké práva, rovnaké povinnosti", a pod.
Ak sa z nejakého dôvodu zíde spolu niekoľko ľudí na
určitý čas, tak netrvá dlho a tí, rovnakého druhu, vytvoria skupinky. Rovnaké
sklony, rovnaké temperamenty i rovnaké povahy privádzajú ľudí bez vedomého
úmyslu k sebe. Hovoríme potom o "sympatii" a myslíme tým príťažlivú
silu rovnorodosti. Prejavuje sa to už u detí, väčšinou omnoho zjavnejšie a bez
zábran ako u dospelých.
Stretnú sa hráči, pijani, fajčiari, športovci a
spolčia sa ale aj ľudia dychtiaci po moci, ktorí majú rovnaký ničivý pud.
Stretnú sa a spolčia aj idealisti, reformátori spoločenských pomerov a
ušľachtilí ľudia usilujúci sa o vysoké ciele. Prejavuje sa to ako v dobrom, tak
aj v zlom.
Ale tento zákon sa prejavuje aj v úplne inej oblasti -
totiž pri vteľovaní (inkarnácii).
Púť duchovného zárodku je dlhá, pokiaľ sa z neho
zdokonaľovaním. stane hotový duchovný človek. Jedno jediné vtelenie nestačí k
tomu, aby človek dosiahol takú zrelosť, ktorá by mu umožnila vystúpiť do
svetlých výšin. Musí sa mnohokrát vrátiť na zem, až na sebe skutočne prežije,
prečo je tu, čo je pravým zmyslom života a čo od neho jeho Tvorca očakáva a
žiada, k akému "obrazu" sa má vyvinúť.
Tak sa k jeho veľkému kolobehu bytia, jeho vývoja od
východiska v duchovnej ríši až po návrat do raja, pripája mnoho malých
kolobehov; presne tak ako je obeh zeme okolo slnka len malým kolobehom vo
väčšom kolobehu slnka a tento je menším vo väčšom kolobehu galaxie, ku ktorej
prináleží naša slnečná sústava. Ak je tento veľký kolobeh človeka ukončený,
potom sa už viac nepotrebuje vrátiť do hmotnosti; jeho malé kolobehy sú
ukončené a on sa odteraz už navždy zachvieva v bezčasovom živote večnosti.
Duchovný zárodok má v sebe ako pravlastníctvo
schopnosť priťahovania. Je od neho rovnako neoddeliteľná ako jeho slobodná
vôľa, t. j. sloboda jeho rozhodovania. Obidve sú od ducha neoddeliteľné, zatiaľ
čo u bytostného to chýba. Bytostné slobodnú vôľu nepotrebuje, lebo ono aj bez
vlastnej vôle sa stále zachvieva vo vôli Božej, a preto sa ani nemusí
rozhodovať.
Pre ducha je však schopnosť priťahovania kormidlom,
ktoré ho vedie cez rôznorodosť javov, tieto zoraďuje, rovnaké pospája a tým
posilňuje možnosti ich pôsobenia.
Keby duch túto schopnosť nemal, pospájalo by sa bez
výberu všetko putujúce a nastal by neporiadok, disharmónia všade tam, kde
predsa musí panovať harmonický poriadok.
Tí, ešte nezreli duchovia, sú pod vplyvom stúpajúcej
vnútornej túžby a tichého naliehania v nich, ktorému sa veľmi rýchlo poddajú,
priťahovaní sem i tam. Preto skoro po svojom vypudení oddeľujú sa duchovné
zárodky, ktoré majú prianie prejaviť sa prevažne mužsky od duchovných zárodkov
tiahnúcich k ženským činnostiam. Teda zárodky viac pozitívne založené, ktoré.
chcú pôsobiť aktívne, od zárodkov viac negatívnych - žensky prijímajúcich.
Pozvoľna sa potom v duchovnom zárodku, ktorý sa vždy
podvolí tichému vnútornému naliehaniu alebo túžbe, rozvíja jedna schopnosť za
druhou, snaží sa prejaviť a naplno sa uplatniť.
Možnosť k tomu je daná duchu v hmotnosti, vo veľkej
škole ľudských duchov. Tu žijú všetky druhy vedľa seba, aby sa navzájom
obrusovali a podporovali, navzájom si pomáhali a spoločne tvorili. Pritom sa
stále znovu stretávajú rovnorodí.
Tak bude duch tiež tými rodičmi
pritiahnutý, ktorí sú toho istého druhu ako on. Inak to ani
nie je možné, pretože zákon príťažlivosti rovnorodého by to inak nepripustil.
Týmto spôsobom nájde najlepšiu možnosť duchovne postúpiť vpred, lebo v
rovnorodosti rodičov nájde porozumenie a to mu najlepšie pomáha v jeho úsilí
dostať sa nahor.
Obvykle človeka pritiahne len jeden z rodičov. Už
často bolo spozorované, že deti sú nápadne podobné otcovi alebo matke, nielen
vzhľadom, ale i povahou a určitým nadaním. Známe sú napríklad rodiny
hudobníkov, v ktorých sa vždy znovu cez generácie vyskytne hudobné nadanie vo
väčšej alebo menšej miere. Z toho sa vyvodil záver, že nadania sú dedičné.
Zdanlivo to tak vyzerá, ale konečný úsudok je predsa
len nesprávny. Duchovné, a sem patria aj talenty, nemôže byť zdedené. Môže sa
zdediť len hmotné, teda telesné a čo s tým súvisí.
Duchovne je každý človek jedinečnou bytosťou samou o
sebe (individualita), v sebe uzavretou, s plnou zodpovednosťou za seba. Nikto
sa nesmie vyhovárať na dedičnosť alebo hľadať dôvod na ospravedlnenie svojich
chýb a slabostí v tom, že ich zdedil po predkoch. Nie, jeho rovnorodosť ho
pritiahla k ľuďom rovnakého druhu s rovnakými nedostatkami alebo prednosťami,
presne v súlade s veľkým prazákonom stvorenia - príťažlivosti rovnorodého.
Nespočíva práve v tom Božia múdrosť a láska? Nijakým
iným spôsobom nemôžem spoznať seba samého lepšie, než vtedy, keď narazím na
chyby v mojom okolí, ktoré i ja v sebe nosím. Lebo. práve to, čo mi na druhých
najviac vadí, sú moje vlastné chyby. A tým, že "na to narazím",
otvoria sa mi oči pre pohľad na seba samého. Je to ako mne predložené zrkadlo,
v ktorom môžem spoznať svoju pravú podobu. Tým nám bola daná do ruky silná
opora, rovnako ako sú vo všetkých Božích zákonoch zabudované silné opory pre
tých, ktorí sú dobrého chcenia.
Čím je ľudský duch čistejší, tým svetlejšie duše môže
pritiahnuť. Aká veľká zodpovednosť je tým vložená do rúk matkám, s ktorými sa
snažia duše spojiť, za účelom vtelenia!
Avšak nielen rovnorodí ľudia sú k
sebe magneticky privádzaní pôsobením zákona rovnorodosti. Jestvuje ešte jeden
veľký svet, v ktorom sa neúprosne tento zákon uplatňuje. Je to svet myšlienkových
foriem.
Aj myšlienka, ktorá koniec koncov vychádza. tiež z
ducha, má schopnosť priťahovať rovnorodé. A pretože všetko v stvorení nadobúda
formu, formujú sa z vyslaných myšlienok myšlienkové formy, ktoré presne
zodpovedajú obsahu myšlienky. Tak má myšlienka lásky formu lásky, myšlienka
závisti formu závisti atď.
Myšlienka teda pri vzniku smeruje podľa zákona
príťažlivosti rovnorodého od svojho pôvodcu tam, kde nájde rovnorodosť. Ľudia
to už často pozorovali, lenže nepoznali ten základný zákon v tom spočívajúci.
Ak vznikne napríklad niekde na zemi nová mocná myšlienka, netrvá dlho a je
vyslovená takmer v rovnaký čas tiež na iných miestach a dostane sa do povedomia
verejnosti.
To sa prihodilo hlavne pri vynálezoch, ktoré sa
uskutočnili v rôznych krajinách v tej istej dobe. Ľudia pre to našli úslovie:
"Viselo to vo vzduchu".
Týmto neurčitým konštatovaním majú do istej miery
pravdu, pretože myšlienky letia ponad zem i moria, ani čas, ani priestor nehrá
pre nich žiadnu rolu. Novo sformovaná myšlienka sa čoskoro stretne niekde na
zemi s rovnorodou a vyvolá tam podobné myšlienky.
Každá myšlienka, ktorú sformujeme, vyletí von do
vesmíru, lebo všetko v stvorení je v ustavičnom pohybe. Príťažlivá sila ju
potom magneticky pritiahne k myšlienkam rovnakého druhu, z ktorých sa stali
živé formy. Týmto spôsobom vznikajú takzvané zberne myšlienok, ktoré môžeme
nazvať i centrálami sily. Spojením rovnakého druhu nastane totiž veľké
zosilnenie, ako je to v prípade každého spájania.
Tým by však ešte nebol kolobeh dokončený, nebol by
ešte vytvorený trojzvuk. Myšlienkové formy zosilnené rovnorodosťou sa opäť
vracajú k svojmu pôvodcovi, aby mu priniesli šťastie alebo žiaľ, vždy podľa
druhu myšlienky, ktorú vyslal a vyvolal do života. Bolo to v jeho rukách!
Myšlienkové formy sú na ňom zavesené, tiesnia ho alebo posilňujú, trápia ho a
zaťažujú alebo ho povznášajú.
Veľká moc spočíva v myšlienkových formách, mali by sme
na ne oveľa - oveľa viac dbať! Prinášajú jednotlivým ľuďom i celým národom
požehnanie alebo nešťastie. Nikto sa nemôže zbaviť tejto ohromnej
zodpovednosti, pretože my všetci prispievame k utváraniu sveta myšlienkových
foriem. Tým, že sa myšlienky sformujú - predsa je v nich tiež duchovná sila -
vznikne niečo živé a to už nevyžaruje späť iba na svojho pôvodcu, ale
ovplyvňuje aj iných k tomu otvorených ľudí. Dobrými myšlienkami preto môžeme
posilňovať tých ľudí, ktorí sú otvorení dobrému, môžeme hojiť rany a bojovať za
Svetlo, ktoré podporuje stvorenie. Tiež však môžeme nenávistnými myšlienkami
dohnať človeka, ktorý je im prístupný k činom, ktoré by sám od seba nikdy
nevykonal. Tak sa môžeme podieľať na hrozných skutkoch, ktoré nás naplnia
zdesením, a to len preto, že sme páchateľa posilnili podobnými myšlienkovými
formami, ktorých pôvodcami sme my!
Kto to spozná vo všetkých závažných dôsledkoch pre
ľudstvo a dokonca pre celé stvorenie, ten pochopí, že jednou z najdôležitejších
požiadaviek, ktoré na nás Boh kladie, je čistota myšlienok. Ak je v človeku ešte
živá aspoň iskierka čistoty, bude sa snažiť, aby sa dal vo svojom vnútornom
živote na novú cestu a na tejto ceste nájde vo svojom srdci mier, aký doposiaľ
nepoznal!
Aké je hlboko oblažujúce, keď môžeme cítiť, že nás
obklopujú čisté myšlienky lásky a chcenia pomáhať, ktoré pre más vyslali iní,
aby nám pomohli a posilnili nás v nejakej vnútornej alebo vonkajšej núdzi. Sú
to skutočnosti! Pri tomto prežili spoznáme obdivuhodnú veľkosť Božích zákonov.
Aj pri modlitbe hrá zákon príťažlivosti rovnorodého
dôležitú, dokonca najväčšiu rolu. Podľa vážnosti čistoty a hĺbky citu vystúpi
modlitba až tam, kde sa stretne s rovnorodosťou a dostane odtiaľ posilu,
splnenie, odpoveď na nejakú otázku, novú silu.
A keď človek odloží hutný pozemský šat, tak opäť na
neho pôsobí zákon príťažlivosti rovnorodého. Podľa svojho druhu a vnútornej
kvality klesne až tam, kde narazí na rovnako zmýšľajúcich; alebo sa vznesie do
výšin, kde sa môže udržať vďaka svojej ľahkosti. Všade v stvorení nájde
rovnorodosť zmýšľania a úsilia a s tým spojenú tiaž a to ho alebo blažene
povznesie, alebo zrazí do noci a zúfalstva. Tu musí prežitím poznávať sám seba
a až do znechutenia zažiť na druhých to, čo sám robil, dokiaľ sa v ňom konečne
neprebudí vrúcna túžba po lepšom a po dobrom.
Rovnaké sa priťahuje, nerovnaké odpudzuje. Ak sa
človek pokúsi obísť zákon - či už z neznalosti, alebo že chce všetko vedieť
lepšie - pocíti následky, ktoré mu zreteľne ukážu, že ide po nesprávnej ceste.
Keď boli napríklad objavené "krvné skupiny", až vtedy prestalo
dochádzať ku smrteľným komplikáciám pri transfúziách krvi, pretože sa spájalo
už len rovnorodé. Aké zhubné dôsledky máva často kríženie nerovnakých druhov
človekom, možno vidieť v rastlinnej a živočíšnej ríši, na ktorú má človek
vplyv. Ak sa nedbá na Božie zákony, môže to viesť len k nezdarom.
Pripomeňme ešte v krátkosti iné úsilie o spojenie
podľa zákona príťažlivosti rovnorodého. Je to túžba rozštiepených
druhov, ktoré sa usilujú o znovuzjednotenie. Pri pohľade zhora - z prastvorenia
- vidíme, že smerom nadol sa všetko stále bohatšie ďalej rozvetvuje, rovnako
ako sa stále jemnejšie rozvetvuje strom, ale opačným smerom. To spôsobuje
rozmanitosť a mnohorakosť v stvorení, jeho nevyčerpateľné bohatstvo foriem.
V týchto rozdelených formách je do istej miery
prítomná spomienka, že vlastne patria k sebe a zachovávajú si túžbu po spojení,
ako muž a žena sa priťahujú k sebe, aby potom spoločne vytvorili človeka, v
ktorom pôsobia mužské a ženské sily spolu ako jednota.
Táto túžba po spojení vysvetľuje, prečo sa rozdielne
póly priťahujú a protiklady stýkajú. Iba v celistvých druhoch sa potom uplatní
zákon príťažlivosti rovnorodého.
Rovnako sa k sebe pripájajú duša a telo, ktoré nikdy
nemôžu spolu splynúť, pretože sú rôzneho druhu. Pri určitej teplote a celkom
presne určenej sile ich vyžarovania, sa k sebe magneticky pevne pripoja. Ak je,
telo choré alebo príliš staré, zmení sa jeho vyžarovanie a teplota a obe sa
musia od seba uvoľniť. To je potom pozemská smrť.
Aj v spánku sa už pevné spojenie duše s telom uvoľní,
pretože vyžarovanie tela je slabšie. Toto spojenie sa však pri prebudení ihneď
plne obnoví.
Druhý zákon stvorenia je: zákon spätného pôsobenia.
Vyššie sme opísali, aká je normálna cesta Bohom
predurčená pre ľudského ducha. Človek sa však žiaľ už dávno odchýlil od tejto
nádhernej, Svetlom ožiarenej cesty a dostal sa do bahna a húštia. V sebeckej
žiadostivosti postavil svoju vlastnú vôľu pred vôľu Božiu.
Namiesto toho, aby sa dal unášať prasilou zákonov stvorenia, neustále sa znovu
pokúša stavať sa proti nim. Bohom chcená harmónia a krása sa zmenila na
disharmóniu a temno všade tam, kde človek mohol uplatniť svoj vplyv.
Rozumný človek pripustí, že takéto konanie nemôže
zostať natrvalo nepotrestané. Ľudstvo vyvolalo svojim konaním spätné pôsobenie,
ktoré sa už nad ním rozpútava plnou silou.
Zákon spätného pôsobenia zasiahne navlas presne
každého človeka, ako aj celé národy.
Čo teda obsahuje v sebe tento zákon?
Každý človek vie, že keď zaseje pšenicu, nemôže zožať
žito alebo ovos. To je úplne nemožné. Komu je ale jasné, že v duchovnej oblasti
platí to isté? Ak zasejem lásku, zožnem lásku, ak zasejem nenávisť, zasiahne ma
spätne nenávisť a to desaťkrát silnejšie, než zo mňa vyšla. Zo zberne rovnakého
druhu si totiž pritiahne posilu.
Pán Ježiš vyjadril tento zákon s nádhernou prostotou
týmito slovami: "Čo človek zaseje, to aj zožne!"
Tieto slová sú všeobsiahle, tak ako všetky jeho
výroky. Vzťahujú sa nielen na deje v prírode, ale zahŕňajú aj všetko žitie.
Zákon vyjadrený týmito slovami sa nedá obísť, nedá sa odsunúť nabok. Prejaví sa
presne v predurčenej dobe, rovnako ako sa zrnko objaví v určitú dobu nad zemou
v podobe mladej rastlinky.
Zákon spätného pôsobenia sa zakladá na večnej
požiadavke Boha - Stvoriteľa, že len keď sa dáva, smie sa prijímať. Dávanie
však musí byť prvé, musí predchádzať. S našimi činmi je to presne tak ako s
našimi myšlienkami. Aj naše činy a dokonca aj naše chcenie sa sformujú, sú
priťahované rovnorodými centrálami a odtiaľ sa k nám vracajú mnohonásobne
zosilnené. S tým, čo sme vytvorili, zostávame spojení akoby pevnou pupočnou
šnúrou, až kým nenastane spätné pôsobenie a spojovacie vlákno môže ako vyžité
spadnúť na zem. Toto je náš osud zvaný tiež karma, ktorý sme si sami vytvorili
svojim myslením, hovorením a konaním. Čo sme dali, dostaneme späť, "aká práca,
taká pláca".
Jabloň dáva jablká v dobe zberu plodov. Človek ponesie
ovocie svojho zmýšľania a konania sám a presne v tom čase, keď dozrie ním
sformované spätné pôsobenie a stihne ho zosilnené to, čo dal. Buď v tomto
pozemskom živote, alebo až na druhom svete, alebo potom v novom pozemskom
živote, ktorý mu často nastolí ešte ovocie dávno predchádzajúcich vtelení,
predloží ho pred neho a ukáže: "Pozri sa, čo si Ty vytvoril! Odčiň to, aby
to od Teba odpadlo a zaniklo. Ty potom budeš môcť vystúpiť vyššie a konať
lepšie skutky!"
Spravodlivosť od nás žiada, aby sme napravili, čo sme
urobili nesprávne. V našej slobodnej vôli spočívalo totiž rozhodnutie ku každej
myšlienke, ku každému činu! Človek sa má stať slobodným duchom, ktorý si sám
tká koberec svojho života a môže si do neho vpliesť kvety alebo trnie a to
podľa svojho priania. Tento koberec má byť maličkou časťou veľkého tkania v
stvorení a harmonicky sa má pripojiť k veľkému kvetinovému vzoru. Ak však do
neho votkáme temné, nepekné vlákna, narušia harmóniu a musia byť odstránené a
nanovo utkané.
Pán Boh nám dal k tomu mocného pomocníka: Je to sila
dobého chcenia, ktorá je schopná získať nebesá! Rozžaruje naše najhlbšie
vnútro, keď ju v sebe roznietime, ničí nánosy zaťažujúce našu dušu a dvíha nás
k nebesiam! Na všetkých svojich cestách sa stretávame s láskou, pomáhajú nám
silní pomocníci. Človek by vôbec nemusel klesnúť a padnúť, keby svojvoľne
neodvrhoval nabok každú pomoc!
Tak je každá rana osudu krokom vpred na našej životnej
ceste, pretože slúži k odčineniu starých previnení. Nezasiahne nás nič, k čomu
sme kedysi nedali podnet. Ale protiprúd dobrého chcenia stavia okolo nás
ochrannú hradbu, dvíha nás vysoko z dosahu moci spätného pôsobenia, takže ono
sa oslabí a nakoniec sa prejaví už len symbolicky. Pretože sila dobrého chcenia
priťahuje podobné sily z vesmíru, môže nás takto zosilnená - keď sa jej
podvolíme - povzniesť vysoko k Svetlu.
Ako pri vtelení hrá dôležitú úlohu príťažlivosť
rovnorodého, tak na druhej strane je to spätné pôsobenie, priťahujúce veľa duší
opäť na zem, aby napravili v čom chybili a zbavili sa karmy. Naše osudové
nitky, ktoré sme sami utkali, nás zákonite vedú na to miesto, k
tomu národu a do tej rodiny, s ktorými sme spojení.
Ak mám na svedomí krivdu voči niektorému blížnemu, privedie nás to jedného dňa
neomylne k stretnutiu, nech je to v tomto alebo v inom živote, aby som
napravil, čím som sa voči nemu previnil. Ak som bol k nemu neláskavý, naskytne
sa tentokrát príležitosť, aby som mu v nesebeckej láske preukazoval službu. Ak som
niekoho trápil panovačnosťou, smiem mu teraz slúžiť, atď. Tiež ak som
niektorému človeku dlžný iba vďaku, bude mi daná príležitosť nejakým spôsobom
sa mu odvďačiť.
Buďme preto vďační za všetko, čo dobré smieme urobiť!
Nemôžeme vedieť, či nemusíme poskytnúť práve túto pomoc, túto podporu, aby sme
odstránili starú vinu; či tým, že sa vzdáme svojej pohodlnosti, svojho
sebectva, neodčiníme niečo rozhodujúce. Neprejdime okolo žiadnej príležitosti,
ktorá sa nám núka k pomoci, neodsúvajme nabok nič, čo sa nám postaví do cesty.
Veľmi často tým slúžime nielen blížnemu, ale ešte omnoho, omnoho viac sami
sebe! Odrazu sa cítime voľní a ľahkí a nevieme, odkiaľ táto ľahkosť prichádza.
Nie je to však klam. Uzavrel sa niektorý kruh, niečo vyžité spadlo na zem a my
sme o bremeno ľahší.
Pri narodení teda nie je nespravodlivosť. Či sme sa
narodili do bohatstva alebo chudoby, či do priaznivých alebo nešťastných
pomerov, my sami sme k tomu dali podnet; a miesto, kde smieme znovu začať v
ďalšom pozemskom živote je vždy také, kde môžeme najlepšie poznávať a
dozrievať. Poskytuje nám práve také možnosti, ktoré potrebujeme, kladie ďalší
stupeň na ten stupeň, ktorý sme opustili v poslednom živote. Žiadny stupeň
nemôže byt preskočený! Ak sme sa v poslednom vtelení zastavili na nízkom stupni
vývoja, musíme teraz presne z tohto miesta pokračovať vo svojom vzostupe.
Obrátene, dobrovoľné skrátenie nášho pozemského života
nás neprivedie ani o krok ďalej na druhom svete, neušetrí nám nič. Presne tam,
kde sme sa prestali snažiť, musíme pokračovať aj na druhom svete a úloha, ktorú
sme tu nesplnili, stojí nanovo pred nami a vyžaduje si splnenie, aj keď sme
pozemské telo odložili. Všetko je jediné, veľké, jednotné bytie, ktorým pulzujú
tie isté zákony!
Spoznanie tejto neodvratnej nutnosti "odpykávania
hriechov", ako to vyžadujú spravodlivosť a harmónia vo vesmíre, vysvetľuje
aj taký často záhadný jav, že skutočne dobrí ľudia majú prežiť ešte veľmi veľa
nešťastia a niekedy sa tak zdá, ako keby sa na nich rútila lavína. Vysvetlenie
spočíva v tom, že majú ešte zožať to, čo predtým zasiali, že je nutné ešte
odčiniť staré viny. Keď sa teraz usilujú o dobro, sú im privádzané do cesty
staré požiadavky jeden za druhým tak rýchlo ako je to možné, aby sa čo
najrýchlejšie od nich oslobodili. Raz príde deň, kedy nutnosť odpykávania
skončí pre každého, kto sa radostne snaží uplatniť svoje dobré chcenie. Potom
si môžeme vydýchnuť; oslobodení od ťažkého bremena, ženieme sa nahor po novej
ceste, vedúcej k svetlým výšinám!
Čím viac sa človek usiluje o Pravdu, o čistotu,
skrátka o Svetlo, tým jemnejším a ľahším sa stáva jeho jemnohmotné telo, obal,
ktorým je duch zahalený po odložení hrubohmotného obalu; t. j. pozemského tela.
Čím viac však lipol na pozemskom, domáhal sa pozemských vecí a pôžitkov, čím je
jeho chcenie horšie, tým hutnejším a ťažším sa stáva jeho jemnohmotné telo. V
plnej sile sa potom na ňom prejaví tretí zákon stvorenia:
zákon tiaže.
V súlade s týmto zákonom sa kedysi na počiatku
stvorenia oddelilo z výšin prastvorenia bytostné a nakoniec ešte ťažšie a
hutnejšie hmotné a klesali do hlbín. Hmotné kleslo najďalej od svetlých,
ľahkých oblastí praduchovna.
Keď ľudský duch opustí zem, musí v súlade so zákonom
tiaže klesnúť tam, kde je rovnaká tiaž a hutnosť akú má na sebe alebo môže
vystúpiť do výšky, ktorá je rovnako ľahká ako on sám. Zakaždým tam nájde svoju
rovnorodosť. On sám už na to nemá nijaký vplyv, nijakú voľbu, je podrobený
zákonu. Čas voľby je preč a teraz musí ísť tam, kam patri podľa svojej tiaže a
rovnorodosti.
Obidva zákony, zákon tiaže a zákon príťažlivosti
rovnorodého pôsobia ako jeden. Pri spájaní rovnorodého spolupôsobí vždy aj
tiaž. Táto je "hlavnou hybnou pákou" vo vývoji ľudského ducha. Ľudský
duch svojimi rozhodnutiami ovláda túto páku, je však viazaný na následky z toho
vyplývajúce.
Zákon tiaže je všeobecne známy. Je však vždy
považovaný iba za fyzikálny, teda pôsobiaci v hmote. Predchádza mu ale zákon duchovnej tiaže,
o ktorom sme sa už zmienili. Rovnaký zákon prestupuje všetkými druhmi
stvorenia.
Do prazákonov sú zabudované ešte mnohé čiastkové
zákony, ktoré sa učíme pozvoľna poznávať. Jeden vyplýva z druhého harmonicky a
zákonite a zodpovedá každému druhu stvorenia.
Tak sme v hrubých rysoch preputovali stvorením.
Privádza nás to nakoniec naspäť k bodu, z ktorého všetko vyšlo: ku Všemohúcemu
Bohu, Stvoriteľovi a Udržovateľovi všetkého života. Rovnako ako sa On zjavuje
stvoreniu vo Svätej Trojici, kde sú Traja v Jednom, vyúsťujú všetky tri
prazákony stvorenia do jedného všeobsiahleho zákona stvorenia:
zákona pohybu.
Z Boha, ktorý sám je život, vyžaruje sila. Táto sila
sa prejavuje v pohyb. Boh je počiatok a východisko pohybu.
Silou sa sformovalo celé stvorenie a ňou a v nej je
tiež udržiavané. Vo večne trvalom pohybe prúdi Božia sila až do posledných,
najjemnejších rozvetvení stvorenia, pulzuje každým tvorom, listom na strome, ba
aj takým zdanlivo nehybným kameňom.
A tento všeobsiahly pohyb uvádza do činnosti aj troch
"strážcov poriadku" - tiaž, rovnorodosť a spätné pôsobenie! Pôsobia z
pohybu a v pohybe, bez neho sú nemysliteľné. Pohyb je základom všetkého,
udržuje všetko svieže a zdravé.
Preto Boh požaduje aj od človeka:
Pohybuj sa vnútorne i navonok! Dbaj, aby vnútorný
pohyb, čulosť tvojho ducha, držal krok s krúžením stvorenia okolo teba, ak
chceš zostať zdravý, ak nechceš ochabnúť a zaostať! Tento nikdy sa
nezastavujúci pohyb stvorenia, podmienený neprestajne do neho vyžarujúcou Božou
silou, by ťa inak musel odvrhnúť nabok a rozomlieť!
Všetko v stvorení k nám volá:
Hýb sa duchom i telom, potom budeš rásť, bude ti
pribúdať síl a oblasti tvojho pôsobenia sa rozšíria! Môžeš blažene
spolupracovať na veľkom Božom tkáčskom stave, v Jeho nádhernom stvorení! Božie
prazákony pôsobia v stvorení s dokonalosťou, ktorá nás napĺňa hlbokou úctou.
Poskytujú pomoc a oporu každému, kto sa horlivo snaží. Povznesú toho, kto sa
nimi riadi, na svoje silné perute a zanesú ho vysoko hore do výšin, po ktorých
túži, a ktoré smie už tu vytušiť. Tam nájde tvorivé šťastie bez konca.
Toho, kto sa v smiešnej domýšľavosti opovažuje
protiviť ich nesmiernej moci, musí stihnúť skaza. Nikdy nemôže
človiečik pokriviť niektorý Boží zákon, nikdy ho nemôže ovplyvniť. Ešte veľa
vecí môžeme a máme odpozorovať z týchto zákonov, aby sme konečne dozreli na
spolupomocníkov v stvorení. Sme iba na samom začiatku spoznávania toho, čo
všetko v nich spočíva, aké nevyčerpateľné možnosti, aké tisícoraké bohatstvo
javov v sebe skrývajú.
Ak sa pýtate, odkiaľ berieme toto poznanie, odpoveď
znie:
z Posolstva Grálu "Vo Svetle Pravdy",
ktoré bolo ľudstvu dané z večných, nepominuteľných
výšin, aby mu ešte raz, posledný krát, ukázalo jedinú cestu k Bohu, cestu jeho
neochvejných zákonov, v ktorých sa prejavuje jeho láska. Cestu, ktorá nie je
viazaná na žiadne vierovyznanie, ani na rasy, ani na národy. Každému je
prístupná, či mladému alebo starému, vznešenému alebo prostému, učenému alebo
neučenému. Jeho duch o tom vie, len sa musí najprv prebudiť k plnej
jasnosti, k pravej túžbe po Svetle.
Posolstvo Grálu "Vo Svetle Pravdy" od Abd-ru-shina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sú moderované.