MUDr. Ivan Rusnák CSc.
***
Tento text vznikol prepisom záznamu živej prednášky. Vážny čitateľ nech si
uvedomí, že prepisom môžu v zázname vzniknúť nepresnosti, ktoré môžu spôsobiť
mierny odklon záznamu od pôvodných myšlienok prednášajúceho. Budeme radi, ak sa
čitateľ bude snažiť prijať tento text tak, ako bolo želaním prednášajúceho
podať ho poslucháčom.
Budeme hovoriť o príchode
dieťaťa na svet, o všetkých tých dejoch, ktoré vedú k spojeniu pozemského
telíčka s duchom, o narodení a prvých krokoch ľudského ducha na tomto svete.
Myslím si, že sa nás to týka všetkých. Všetci sme boli deťmi, niektorí sa
chystajú byť rodičmi, niektorí už sú, niektorí sú už na sklonku svojho života,
ale to znamená, že sa znovu chystajú vteliť v ďalšom narodení.
Je to téma večná, od ktorej sa nemožno odtrhnúť a
nikdy jej nie je dosť. Takže keby sme si to povedali len v troch bodoch,
príchod človeka to je splodenie, inkarnácia a narodenie. Ale k tomu úvodu
treba, či chceme či nechceme, začať hovoriť o vzťahu muža a ženy - o
manželstve. Dieťa sa môže narodiť ako manželské alebo ako nemanželské. Ale čo
to vôbec manželstvo je? My ho stále veľmi posudzujeme pozemsky. Teda ak sa
uzavrie na mestskom úrade, prípadne v kostole ... a bude to manželstvo? To
nechám na zamyslenie všetkým. Veď predsa vieme, že skutočné manželstvá sa
uzatvárajú v nebi. To znamená, že manželia sú tí dvaja, ktorí k sebe patria po
duchovnej stránke. A tu sme pri jednom zo základných problémov nášho života.
Myslím, že všetci, čo tu sedíme by sme si mali uvedomiť, že vstup do manželstva
pre muža a ženu je tým najdôležitejším rozhodnutím pre ľudského ducha tu na
tomto svete. Ešte raz, uvedomme si to dobre, je to najdôležitejšie rozhodnutie
pre ľudského ducha na tomto svete. Pretože z omylov, ktoré z toho plynú,
nastáva veľmi veľa komplikácií tu na tomto svete.
A keď si len premietneme ako bežne život beží, ako sa
dostáva muž so ženou do kontaktu: Najprv sa vidia. Jeden druhému je povedzme
nejako sympatický. A v dnešnej dobe veľa vzťahov ostáva na tomto poli, teda na
poli telesného vzťahu. A telesný vzťah je pod tlakom veľkého množstva
negatívnych tlakov temna zvonku. Vezmime si televíziu, vezmime si pornografické
časopisy. Je to taký obrovský tlak, že veľká časť mladých ľudí podľahne v tejto
prvej sfére. Vzťah telesný je vzťah veľmi príjemný.
Môžu si dokonca "rozumieť" aj po rozumovej
stránke, pretože predpokladom dobrého manželstva je aj primerané vzdelanie
jedného k druhému, teda rozumová úroveň. Môže to vyhovovať aj v telesnej sfére
aj v rozumovej sfére. Zoberú sa, ale po istej dobe, keď odozneje nadšenie z
telesného vzťahu, ostáva už len bežný život s niekým, kto nie že mi rozumie,
ale kto so mnou rovnako cíti tento život. Kto rovnako alebo podobne prežíva
zodpovednosť jedného k druhému.
Tie prvé dve zatriedenia sú málo. Ale povedzme si
pravdu, väčšina ľudí skončí buď v prvom alebo v druhom. A to tretie nie a nie
správne pochopiť, pretože skutočné manželstvá sú len manželstvá v nebi. A toto
postupom času musíme začať vedome chcieť. Kto má začať? Žena. O tom niet
pochýb. Pretože žena dostala do daru tú nádhernú vlastnosť vyciťovať.
Som veľmi rád, že je tu toľko mladých ľudí, ktorí už
budú môcť vedome pristupovať k tejto zodpovednej otázke a k najzodpovednejšiemu
rozhodnutiu. Žena má schopnosť vycítiť, či ten, ktorý je jej sympatický, je ten
pravý. Kto tak vyciťuje a vyciťovať chce a nedá sa strhnúť pozlátkom vzhľadu a
namyslenosťou rozumu, ktorému bude imponovať, že je to chlapec alebo muž vo
vysokom svetskom postavení, múdry, s desiatimi titulmi, ale bude vyciťovať
svojím srdiečkom, teda svojím duchom, nemôže urobiť chybu. Teda rozhoduje žena.
A ten vzťah je budovaný od vyciťovania ženy. Žena vždy má možnosť odmietnuť zlý
vzťah. Nakoniec je známe, že ženy vládnu týmto svetom, veď vy, ženy, ste
silnejšie, o tom niet pochýb.
Takže pre budúcnosť, pretože deti sú budúcnosťou
národa, musí prvý krok urobiť žena. Je to nie ľahké, po tých tisícročiach
blúdenia, aby našla tú správnu cestu. Ale ja si myslím, že keď bude mať tú
výzbroj, ktorú Posolstvo dáva, nemôže urobiť chybu. Bdelosť a ostražitosť ducha
jej nedá pomýliť sa. Samozrejme nedá sa to povedať ... a väčšina manželstiev je
takých, aké sú. Možno sa to dá tak trochu mechanicky povedať: Muž a žena i
duchovne sa majú dopĺňať, veď vznikli z jedného celku odštiepením žiarenia.
Manželstvo, i keď veľmi hrubo, si predsa len
predstavme ako zámku a kľúč. Do zámky sa dá kľúč zasunúť, buď sa dá otáčať,
alebo sa nedá. Dá sa otáčať hladko, alebo s veľkým škrípaním. Ja si myslím, že
značná časť manželstiev je len to zasunutie kľúča, ďalšia veľká väčšina je
škrípanie a je len veľmi málo, žiaľ, ideálnych manželstiev na tomto svete. To
škrípanie ešte neznamená, že to je manželstvo, z ktorého nič nemôže byť. Môže,
pretože ak jeden druhému vychádzajú v ústrety a majú aspoň základné duchovné
znalosti, tak ten výbežok na jednom urobí ryhu u druhého, teda škrípanie
prestane, vyhladí sa to. Dokonca ten výbežok, čo jednému nepatril, sa obrúsi,
kým tomu druhému urobí ryhu, čo tomu druhému chýbala. Takže poctivý prístup v
tých škrípajúcich manželstvách má svoj význam v poctivom hľadaní poznania. Sú
však manželstvá, kde sa to nedá otáčať, kde to skončí pri tej telesnosti a nič
viac. Potom je vcelku jasné, že také manželstvo nemôže splniť svoju úlohu, že
také manželstvo nemá svoj význam a možno povedať, že je dokonca nemravné, i keď
má pečiatku v občianskom preukaze. Že z hľadiska duchovného sú to ľudia, ktorí
k sebe nepatria. A ich násilné spolužitie nemôže viesť k ničomu dobrému. Majú
ísť od seba preč. Je ďaleko menšie zlo (ak vôbec sa dá hovoriť o zle, je to
dobré od seba odísť), ako zotrvať v takomto manželstve.
A keď si toto uvedomíme, aké sú vzťahy medzi nami
mužmi a ženami, musíme si uvedomiť, čo nasleduje. Väčšina manželstiev očakáva
dieťa. V mnohých prípadoch v dnešnej dobe začína to úplne inak. Dieťatko už je
na ceste a potom sa začne uvažovať: "No, vstupujeme do manželstva?"
Myslím si, že hovorím zo života. My by sme si mali všetci uvedomiť, že dieťa je
cudzí hosť, ktorého pozývame k sebe. A že mali by sme si to dobre uvedomiť, o
tom budeme hovoriť pri inkarnácii. A že dieťatko by malo byť vždy chcené a
vyprosené. Nemal by to byť následok telesného stretnutia. Mala by to byť prosba
ľudstva: "My dvaja chceme mať dieťatko, máme sa radi. Chceme sa oň
spoločne starať." Až potom by malo nastať telesné stretnutie.
Ale pretože je to takto na svete, ako to je, i ten
duchovný materiál, ktorý prichádza na tento svet, je následkom toho, ako
žijeme. Veľa okamihov, kedy sa začína rodiť nový život, je vlastne nechcený. A
potom sú vlastne už len dve možnosti: No dobre, zoberieme sa, nejako spolu
vydržíme, alebo je tu návrh, nech sa to ukončí.
Uvedomme si, čo sa vlastne deje. My už veľmi dobre
vieme, že od počatia až do toho štvrtého až piateho mesiaca je tu len bytosť, v
ktorej ešte nie je inkarnovaný duch. Teda dalo by sa povedať, že to nie je kompletný
pozemský človek, a preto to nebude zabitie človeka, ale len zabitie bytosti,
ktorá mala prijať ľudského ducha. To by sedelo po stránke hrubohmotnej. A keby
sme takto hovorili na verejnosti, možno verejnosť by to s radosťou prijala, veď
sa nič nedeje, veď to nie je človek. Ale pozor! Z hľadiska duchovného sa jedná
o veľmi dôležitý a závažný dej. Totiž my vieme, že v okamihu počatia je tu už
signál a v okolí je už v blízkosti ľudský duch, ktorý chce prísť, ktorý sa
teší, že sa bude môcť inkarnovať, aby sa znovu poučil a podrástol duchovne.
A čo sa udeje? Umelým prerušením ťarchavosti zabíjame,
počujete dobre, zabíjame nádej. On sa nádejal, že príde a bude môcť pokročiť
ďalej. Rozhodnutím rodičov dochádza k aktu zabíjania. Nie pozemského človeka,
ale z duchovného hľadiska zabíja sa nádej, čo je mimoriadne závažné a nemôže
byť v žiadnom prípade bez odpovedi.
Takže ešte sme len na začiatku a už sme si povedali
veľmi veľa veľmi dôležitých vecí, na ktoré by bolo treba myslieť. A nie je to
zbytočné pomyslieť na to ani u tých, ktorí sú na sklonku života, či v zrelom
živote, nehovoriac už o tých, ktorí začínajú žiť. Pretože aj človek, ktorý
urobil v živote chyby, ak si ich uvedomí a pochopí a bude odchádzať s tým, že
ešte raz žiť, tak už nikdy nie tak, ako som žil, ale po novom, ak ľutuje a v
ľútosti prežíva bolesť, tak sa očisťuje.
Teda o tomto hovoriť je dobré so všetkými vekovými
kategóriami. To nie je len učenie pre mladých, to je učenie pre nás všetkých.
Pretože kto z nás v živote žil len správne? Kto aspoň nepomyslel nesprávne? A
my musíme očistiť svojho ducha od všetkých škvŕn. A môžeme ich vedome očistiť
len vtedy, keď máme pravé poznanie, ktoré nás bude viesť životom ďalej, pretože
pokračujeme ďalej, to nie je zbytočné ani s ľuďmi, ktorí majú nad 70-80 rokov
hovoriť o týchto závažných javoch.
Takže z toho plynie jednoznačný postoj k umelému
prerušeniu ťarchavosti: nemá miesto. Samozrejme nemožno zabrániť tomu. Ja
pracujem na internom oddelení a my vyšetrujeme u nás predzákrokovo ženy, ktoré
majú niektoré zdravotné komplikácie a prichádzajú povedzme ku mne osobne na
potvrdenie prerušenia gravidity zo zdravotných dôvodov. Pri všetkom tomto mojom
poznaní, čo môžem urobiť? Mám odísť z oddelenia a nechať to tak, nerobiť túto
prácu? Môj postoj je nasledovný: pokiaľ je možné počatie, podľa mňa neexistuje
zdravotná indikácia k tomu, aby bolo tehotenstvo prerušené. Ale nikdy to tej
žene nepoviem: "Tak to nesmiete, choďte preč!" Ja sa jej len spýtam:
"Naozaj ste si to dobre zvážili? Neexistuje žiadne iné riešenie? Nedalo by
sa to naozaj nijak prekaziť? Uvedomujete si dôvody zdravotné práve v
gynekologickej ženskej oblasti, ktoré môže mať tento zákrok? A uvedomujete si,
že vaše rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré bude mať dôsledky nielen teraz, ale
pre večnosť?"
Môžem vám povedať, že nestretol som sa so ženou,
ktorej by to bolo ľahostajné za takých okolností. Že u veľa žien už zahrala v
očiach slza. Väčšina z nich sa ale rozhodne pre zákrok. Ja jej len dám vlastne
poslednú možnosť ešte zvrátiť svoje rozhodnutie. Ja ju nemôžem nútiť. Každý z
nás máme právo slobodnej vôle a povinnosť niesť za to zodpovednosť. Je
upovedomená ešte v poslednej chvíli. Ako sa rozhodne, tak bude. Je krásne, keď
poznám niekoľko detí na tomto svete, ktoré sú tu, lebo žena sa v poslednej
chvíli po našom rozhovore rozhodla inak. Ale tých je menej. Väčšina je tých
ktoré na tom rozhodnutí trvajú. A zdôvodňujú to sociálnymi dôvodmi, pracovnými
dôvodmi, bytovými podmienkami, to, že už majú troje detí... Myslím si, že
nemusíme si o tom dlho rozprávať, to sú len postoje, ktoré rozumovo potvrdzujú
ich takzvané "správne rozhodnutie". O dôsledkoch nič.
Samozrejme nemožno ani z tohto pohľadu hovoriť o žene,
ktorá sa, ktorá sa takto rozhodne veľa ráz pod tlakom okolností zvonku, ktoré
ju nútia. Samozrejme znamená to, že zodpovednosť preberajú tí okolo nej. Nuž a
je to žena, ktorej niet pomoci a ktorá je duchovne zatratená. Predsa nie!
Milosť Božích zákonov je taká veľká, taká všeobsiahla, že každému, kto
prestúpil zákon, sa dáva šanca na odčinenie. Akými spôsobmi, to je individuálne
a je zbytočné hovoriť o tom a vymýšľať, ako by to mohlo byť. Veď stačí, ak tá
žena prežije v sebe veľkú ľútosť a bolesť, že sa rozhodla nesprávne a že už
nikdy v živote by to viac neviedla týmto smerom, že by sa rozhodovala len v súlade
so zákonmi života, už to samo od seba dáva značnú časť jej previnenia bokom.
Možno je veľmi veľa iných možností, o ktorých by sme vyslovene teoreticky mohli
uvažovať, že môže sa stať, že sa bude chcieť práve tá žena vrátiť, bude sa
chcieť inkarnovať na tento svet a bude akurát vedľa takej manželskej dvojice,
ktorá sa rozhodne ukončiť ťarchavosť prerušením tehotenstva. Chápete, že musí
si prežiť to, čo urobila inému. Má možnosť odčiniť to tým, že vezme v
budúcnosti do opatery dieťatko, ktoré nechcú rodičia. Tých možností, milostí
večných zákonov je nesmierne veľa.
Teda na nikoho nehľaďme ako na zatrateného, ako na
niekoho, kto si nemôže odčiniť svoj chybný krok. Kto z nás sme neurobili v
živote chybu! Kto môžeme hodiť kameňom? Nikto! Predsa sme všetci nejako vinní.
Veď sme tu. Keby sme žili správne, tak už tu nikto z nás nie sme. Takže
nekameňujme ani ženy, ktoré sa rozhodnú pre nesprávny krok. Ale bolo by
potrebné, aby čím skôr ľudstvo ako celok pochopilo nesprávnosť takýchto
rozhodnutí. Ja viem, že to ide, keď už hovoríme o tomto probléme až do
extrémov, povedzme v Poľsku bolo rozhodnutie, že za žiadnych okolností to
neprichádza do úvahy ani podľa svetského zákona, ani pri znásilnení. Zdalo sa
to prehnané. Ale myslím si, že z pozície návratov, to čo sa deje, i keď oni
nepoznajú duchovnú podstatu, oni to skôr len vycítili a dali to do svetských
zákonov.
Teda ako si možno odčiniť znásilnenie? Len tým, že
bude niekto znásilnený. Vieme, že sa môže meniť vzhľad muž - žena a duchovne ho
chápeme. Takže naozaj, môj postoj je taký, že keď život bol počatý, má byť
ponechaný priebeh ťarchavosti na to, ako to bude ďalej prebiehať. Pretože
vieme, že ešte po počatí nemusí nastať jednoznačne inkarnácia a narodenie. Ale
má všetko bežať prirodzene tak, ako zákony života to prirodzene riadia.
Vráťme sa teraz k tomu okamihu počatia. Čo sa vlastne
biologicky stane. Stretnú sa dve bunky, ktoré sú nie samostatne schopné života
a rozmnožovania, ale po ich spojení, mužskej a ženskej, začína zárodok nového
života. V tom okamihu, môžeme si to predstaviť nejako tak, vysiela táto bunka
veľmi silný signál. Totiž všetky naše živé bunky vysielajú elektrické signály,
určite ste všetci videli elektrokardiogram, záznam elektrických potenciálov
srdca, elektroencefalogram - záznam elektrických potenciálov mozgu - my môžeme
robiť záznamy zo svalstva, pohybu čriev, pažeráka, žalúdka. Všetky živé systémy
vydávajú isté elektrické impulzy. A nakoniec vôbec vám nie je vzdialené, že
vezmete diaľkový ovládač televízora a prepínate z jedného kanálu na druhý. Veď
to ide frekvenčným impulzom, ktorý prepína, prelaďuje jednotlivé stanice.
Skúsme si to predstaviť tak, že tá prvá bunka vysiela
veľmi silný signál, informačný signál. Zase tí, čo sa trochu vyznajú v
laserových systémoch, vedia, že cez laserový lúč možno vo veľkom množstve viesť
telefonické hovory. Takže cez ten elektrický signál je daná informácia do
priestoru, že chystá sa tu taký a taký "domček", také a také telíčko.
Komu vyhovuje? V tom elektrickom signále je celá informácia o celom domčeku.
Všetko do detailov, aký je, aký by mohol byť, aké má priaznivé vlastnosti, aké
má nepriaznivé vlastnosti. Takže v tom okamihu tí ľudskí duchovia, ktorým by
tento "domček", telíčko, mohol pomôcť pre dozrievanie, pribehnú,
začnú sa pohybovať okolo maminky, ktorá je v druhom stave. Nebude tam len
jeden, bude ich tam viac, pretože viete, že v domčeku môže bývať Janko, ale
môže tam bývať aj Miško. Základný signál je o tom, či to bude chlapček, či
dievčatko. Ale môže tam bývať aj človek s takými alebo onakými vlastnosťami.
Tam ešte nie je povedané, že do toho domčeka musí prísť za všetkých okolností
len dobrý duch, to vieme. Ale tých záujemcov je tam viac.
Takže kryštalizuje sa to potom v ďalšom vývoji. Čím?
No zase to veľmi dobre vieme. Naladením maminky, prípadne niekoho blízkeho. Takže
podľa toho, ako maminka doladí svoju polohu v tom kritickom štvrtom až piatom
mesiaci, podľa toho prichádza dieťatko. Prichádza len to, ktoré je práve
naladené na tú vlnu. Ona vie bývať povedzme pokojná, ale občas vie bývať i
zlostná. A ak je v tej dobe, keď sa chystá inkarnácia ducha, v tej polohe
zlostnejšej, tak vyhrajú tí zlostní a tí pokojní musia odísť. Lebo ona vie byť
aj taká, aj taká. Teda to nie je povedané, že len jeden jediný. To doladenie
nastáva až v tej kritickej dobe.
Konkrétny prípad z praxe. Mali sme na oddelení jedného
pána, ktorý bol u nás liečený na vysoký tlak a ktorý si rád vypil. Rozprával
som sa s jeho ženou o ich rodinných pomeroch a tak mi povedala: "Máme dve
dcéry, jedna je 17 a jedna 16-ročná, oni sa síce navonok podobajú, ale sú vám
úplne inakšie." No a aplikujúc toto, čo vieme, čo sme si pred chvíľočkou
povedali, začali sme tú situáciu rozoberať ďalej. Pretože to je veľmi
jednoduché. Podľa toho, aké dieťa je, dá sa veľmi ľahko dozadu dedukovať,
odhaliť, aká bola maminka, alebo jej okolie vtedy, keď sa to dieťatko malo
narodiť. O tej prvej mi vravela, tá je celkom na otca. Tak vravím, ja sa zahrám
na detektíva a tak vám môžem povedať asi toto: v tej dobe, keď ste sa brali,
mali ste svojho manžela veľmi rada, to znamená, že ste sa vnútorne s ním
stotožnili. Žili ste vnútorne jeho životom, No, že áno? Pretože predtým mi
povedala, že tá druhá je úplne iná, tak vravím, že potom sa muselo niečo stať,
keď tá druhá je iná. Že ako to viete? Ja vravím, to sú pravidlá, zákony, ktoré
sa nedajú obísť. Áno, máte pravdu, keď som zistila, že som znovu v druhom
stave, manžel mi povedal, že tú druhú nechce. Že aby som šla na gynekológiu, na
prerušenie. A ja jej vravím, a vy ste sa zrejme vzopreli a stali ste sa sama
sebou, takou, ako ste boli prv, ako ste vstúpili do manželstva. No že áno.
Skúste si, maminky, premietnuť dobu, keď ste očakávali
svoje dieťatko, či v tomto, čo hovorím nie je pravda. To musí sedieť. To môžeme
povedať ďalší príklad. Rozprával som na túto tému s jednou paňou, ktorá mi vravela,
že jej dcéra je úplne vnútorne na starú mamu. Tak sa jej pýtam, ako ste žili,
keď ste sa vzali s vaším mužom? Joj, to vám bolo ťažké. Žili sme u svokrovcov a
to som ja nevedela zvládnuť, ja som každú chvíľu bežala k mojej mame do
susednej dediny. Napojila sa na svoju mamu. A preto jej dcéra... (tu sa
minula páska, chýba niekoľko viet).
Keď si toto uvedomíme, čo z toho by malo plynúť pre
prax mladých dievčat, ale i pre prax starých rodičov, ktorí môžu svojim deťom
pomáhať? Veď je to jasné, že? Prostredie, v ktorom žena, očakávajúca dieťatko,
žije, má veľký význam na to, aký ľudský duch príde do toho telíčka. My už
vieme, že to nie je dielom náhody, ale že to má presné pravidlá. Ženu v tomto
období treba udržovať v pokoji, v krásnom, harmonickom prostredí, v okolí,
ktoré je plné citu, ktoré môže privolať ducha takých vlastností, ako sme si vymenovali.
A budúcnosť rodiny i budúcnosť národa je práve v tom, akí ľudskí duchovia budú
priťahovaní.
Pokiaľ budú ľudskí duchovia priťahovaní s tendenciami,
ktoré vidíme v televízii - agresia, zabíjanie, zloba, temno - i do dobrých
rodín sa môžu rodiť temní duchovia. Potom sú to tie čierne ovce, ktoré trápia
ľudí a nevieme si s nimi rady. Ak chceme zmeniť tento svet, musíme začať
takýmto krokom. Aby sem prichádzali ľudskí duchovia, ktorí sú na vysokej
duchovnej úrovni. A pretože my už vieme, ako to je, my všetci, čo sme tu, a
všetci, čo o tom isto vieme, sa stávame spoluzodpovednými za budúcnosť rodiny,
národa i ľudstva. A vieme, že sa to dá vedome regulovať. Samozrejme, neznamená,
že si maminka s ockom napíšu na papier zoznam vlastností: chceme mať vysoké,
štíhle dievčatko s modrými očami, ktoré bude mať nadanie na klavír a bude
vynikajúca v matematike.
Nikdy nediktujme, nie! Len úprimne s čistou túžbou, s
čistým citom poprosme Najvyššieho, aby prišlo dieťatko, teda ľudský duch, že my
mu chceme pomáhať, v tom je ten akt lásky. Dávať niekomu, čo mu je užitočné.
Chceme mu my byť, ako rodičia, užitoční. A ono samozrejme príde a ono je
užitočné nám, veď je tu vzájomná výmena v dvoch polohách: rodičia majú byť
užitoční dieťatku a dieťatko bude užitočné svojím žitím pre rodičov.
Zdôrazňujem i to, čo hovoril pán doktor Palouček. O
detailoch, aké to dieťatko bude, rozhodujú necnosti maminky alebo niekoho
silného v jej okolí. Pretože necnosť v tej chvíli žiari. A teda povedzme, že
maminka je dobrá, je to naozaj človek, ktorý má veľmi veľa dobrých vlastností,
ale ak v tom období prevláda v nej napríklad zlosť alebo strach, tak to
prežiari všetko ostatné. A príde ustrašený duch, ktorý ju má odučiť, aby sa
sama bála. Alebo duch, ktorý má veľa dobrých vlastností, ale bude to aj zlostný
duch, ktorý ju bude práve zlosťou odúčať, aby sa prestala zlostiť.
Ešte raz, uvedomme si, že o inkarnácii, teda o
duchovnom akte, z mostu žiarenia rozhodujú necnosti. Pretože tie v tej chvíli
prežiaria všetko ostatné. Občas si povieme, ako len môže tento dobrý človek
zrazu tak vybuchnúť. A žiarenie negatívnych emócií priťahuje práve najviac.
Takže v tej dobe treba žiť v pokoji, venovať sa duchovnej oblasti a zároveň žiť
v láske. Pretože základ všetkých postojov a pohyb k lepšiemu ide cez lásku. A
znovu, lásku k svojmu blížnemu.
Hovorili sme aj o akte inkarnácie. Samozrejme, už od
okamihu počatia môže dôjsť k situácii, že v tých zárodočných bunkách je
informácia o tom, že to dieťatko, povedzme, bude od narodenia vážne telesne
poškodené. Napríklad, že nebude počuť, bude hluché. My to považujeme za
nešťastie, za tragédiu, ale my vieme, podľa večných zákonov, že nič nie je zlé,
všetko je dobré. To dieťatko potrebovalo byť hluché, aby dozrievalo a rodičia
potrebujú hluché dieťatko, aby aj oni dozrievali. Predsa nám by to už malo byť
nad slnko jasné. Nemal by existovať taký postoj, aby sme dokázali už vytriediť,
selektovať, nie zdravé deti pred narodením a doporučovať ženám, aby zo
zdravotných dôvodov bola ťarchavosť ukončená. Žiaľ, zatiaľ je to oficiálny
postoj medicíny.
My v niektorých prípadoch vieme zistiť, že to dieťatko
bude poškodené tak, či onak. Pomocou vyšetrení krvných, alebo pomocou vyšetrení
ultrazvukových a iných, odberom fytológie z plodovej vody vieme pod mikroskopom
zhodnotením chromozómov zistiť isté odchýlky a už dopredu sa vie, že to
dieťatko bude poškodené tak, či tak. Takým spôsobom telesne, alebo sa povie, že
to bude dieťa, ktoré bude rozumovo, mentálne, zaostávať. To už dnešná medicína
cez hrubohmotné ukazovatele dokáže. Ale, je to správne? No predsa musíme
jednoznačne povedať, že nie. Veď to dieťa potrebuje tú telesnú odchýlku, i tí
rodičia potrebujú také dieťa. V dnešnej dobe to končí tak, že lekári po zistení
povedia: mali by ste ísť na umelé prerušenie. Doslova nútia, alebo nútime - ja
sa nevyčleňujem z medicínskeho kolektívu - že ženy by tam mali ísť. Samozrejme
nikdy by som to ja neurobil so súčasným poznaním. Ale oficiálny postoj medicíny
je taký. A aby spoločnosť nemala s týmito deťmi problémy, tak je lepšie ich
nemať.
Čo páchame duchovne, myslím si, že je nám všetkým
jasné. O tom niet čo pochybovať. Počatý život má byť donosený. Nech je to
dieťatko akékoľvek. Ja viem, že v prvej chvíli je to možno pre rodinu zlom, ale
už sme tu hovorili aj v minulosti o tom, že poznám veľa rodičov, ktorí majú
deti mentálne veľmi zaostalé, a predsa sú to šťastní rodičia a i to dieťatko v
tej rodine je šťastné. To dieťatko, ktoré zrejme v minulosti bolo rozumovým
človekom, rozumárom, ktorý len hĺbal a nič nepreciťoval, konečne má možnosť, po
odblokovaní účinku rozumu žiť citom. Tieto deti žijú citom, prežívajú všetko.
Nešpekulujú rozumom, všetko púšťajú k sebe tak, ako by sme sa to my mali všetci
naučiť.
Teda je to pre nich šťastím, že konečne majú otvorený
cit pre prijímanie toho, čo sa deje v ich okolí. Sú to deti mimoriadne vďačné.
Ak sa k nim pristupuje s láskou, oni vyžarujú lásku. Keď k nim pristúpi nie
dobrý človek, oni reagujú podobne tým, aký je on sám. Oni ho totiž vnímajú
takého, aký je. Nie to, čo im hovorí, ale taký, aký je - svojím duchom. To sú
mimoriadne cenní ľudskí duchovia. Je to mimoriadne cenný človek, i keď my ich
dávame na perifériu. Dávame ich do ústavov, dávame ich preč od ostatných
dobrých a normálnych ľudí. Dobrých a normálnych? Zamyslime sa. Je to doslova
šťastím pre rodinu, že smie mať takéto dieťatko, že sa jej tým niečo odčiňuje,
niečo ukazuje a dáva sa im prekrásna možnosť. Prijímajme, každé dieťa, každé,
každé. Ako nádherný dar.
Došli sme k okamihom inkarnácie, prešli sme prvou
časťou ťarchavosti. Ten okamih inkarnácie, myslím si, že to každá maminka,
ktorá mala dieťatko vie presne povedať - teraz! Teraz došlo k okamihu,
zvláštnemu, v medicíne sa tomu hovorí prvý pohyb. To muži nemôžu poznať, to
pozná len žena. Ten prvý pohyb nastal teraz. To znamená: k tomu magnetickému
spojeniu medzi duchom a telíčkom došlo v tom okamihu. V tom telíčku do toho
okamihu prebehol vývoj všetkých druhov na tomto svete. Teda od prvokov, cez
plazy, vtáky, cicavce až k človeku. V tom okamihu je to vlastne skrátene za
štyri a pol mesiaca vývoj za tisícročia. V tom okamihu je to pozemský človek.
Do tých čias to bola len nádoba, ktorá má prijať ľudského ducha. Od toho
okamihu je to človek.
Samozrejme sú i situácie, kedy dôjde k počatiu, ale
potom dochádza nie k umelému prerušeniu gravidity, ale k spontánnemu,
samovoľnému potratu. To iste takisto zo svojho okolia skoro všetci poznáte. Že
povie sa, že znovu potratila, už je štvrtý raz v druhom stave a nie a nie
donosiť dieťatko. Samozrejme znovu vieme, čo sa to vlastne deje. Žena svojím
žiarením, ktoré má byť správne, ženské, vytvára most pre pritiahnutie ľudského
ducha. Ak to žiarenie nie je správne, ženské, nemôže sa tento dej uskutočniť.
Nedávno mi jedna moja kolegyňa hovorila, že bola na školení v jednom ústave,
kde boli ženy v jej veku, ktoré nie a nie prísť do druhého stavu. Chcú byť
maminkami a nejde to. Bolo to v ústave, kde pracujú spolu s mužmi a kde sú
veľmi aktívne a chcú sa im vyrovnať vo vedeckých prácach, chcú dosiahnuť
ambicióznosť, ktorú dosahujú muži. My dobre vieme, to ženy sú schopné
dosiahnuť, ale za cenu čoho? Za cenu preladenia sa do sčasti mužského žiarenia.
A dieťatko nemôže prísť po frekvencii mužského žiarenia. Tie ženy, som si skoro
istý, by sa mohli stať maminkami, keby nechali tú vedeckú ambicióznosť zrazu
bokom, keby začali vnútorne žiť inak a bolo by všetko v poriadku.
Skončia tým, že si nakoniec vezmú dieťatko z ústavu,
začnú sa oň starať s láskou, v tom okamihu sa preladia na frekvenciu lásky a
otehotnejú. Chápete? Je to také jednoduché. Veď to tak jednoducho vysvetľuje
všetky tieto deje, ktorým sme doteraz nerozumeli, že sa nám otvára nádherne
celá kniha Stvorenia a že rozumieme všetkému, i tomu, čomu doteraz medicínska
veda vôbec nerozumela. Totiž zmenou chcenia žena vytvára iné žiarenie. Ja som
vám tu už hovoril príklad o takzvanej pseudogravidite, teda, že žena veľmi túži
mať dieťatko, jej chcením dochádza k takým hormonálnym zmenám, ako keby v
druhom stave bola. Začnú jej rásť prsníky, zväčšuje sa bruško, objavujú sa
všetky príznaky, ako by bola v druhom stave, ale v maternici žiadne dieťatko
nie je. Chápete? Veľké chcenie, túžba, zmenia celý organizmus tak, ako keby s
ňom dieťa bolo.
V jednej odbornej práci, ktorú sme čítali na našich
seminároch pred rokom, nie v týchto súvislostiach, pochopiteľne, sa hodnotila
česká populácia žien a zistilo sa, že 40% žien v období prechodu javí navonok
príznaky pomužšťovania sa. Teda zmena ochlpenia, jemnučké fúziky, úbytok vlasov
vo vlasatej časti tak ako mávajú muži smerom dozadu, také plochy, ktoré vidieť
u mužov viacej, ďalej sú to niektoré hormonálne poruchy.
Čo sa to vlastne deje? Štyridsať percent ženskej
populácie v Čechách. To znamená, že štyridsať percent ženskej populácie v
Čechách žije mužským spôsobom života, má mužské chcenie. Žena sa hrubo
odklonila od svojej úlohy a chcením mení svoju nervovú a hormonálnu sústavu
tak, že začína tvoriť látky, hormóny, ktoré tvorí muž. Lebo muž môže tvoriť v
nadobličkách aj ženské hormóny a žena v nadobličkách aj mužské hormóny a podľa
svojho chcenia ovplyvnia ich tvorbu. Žiaľ, muži sa poženšťujú. Takže to je
niečo, čo je pokrivené a vedie to k pokrivenostiam v celom živote. My sa ale
vráťme späť.
Existujú aj spontánne potraty práve kvôli tomu, čo sme
teraz hovorili, že ženy nie sú naladené na správnu ženskú vlnu, na správnu
frekvenciu, ktorá pomáha inkarnáciám ducha. Pochopiteľne i v tejto ďalšej fáze
môže dôjsť k niektorým poškodeniam vo vyvíjajúcom sa plode. Povedzme ak matka,
čo ja viem, nie je zvláštnosťou, že i medzi matkami existujú ženy, ktoré
požívajú drogy a keď vezmeme tú najdostupnejšiu drogu, alkohol, takže popíjajú
alkohol i počas ťarchavosti. Existuje pojem tzv. alkoholová petopaty, to
znamená poškodenia plodu pod vplyvom alkoholu, ktorý samozrejme požíva matka.
Nie je to vôbec nejakou zvláštnosťou, že mamy počas
gravidity popíjajú viac ako sa patrí. To môžem povedať príklad z našej
pôrodnice, čo mi vravela pani primárka odtiaľ, že mávajú občas deti, ktoré sú
veľmi zlé a nevedia si s nimi rady. Aj sa napapajú a kričia a kričia. A keď
niekedy opatrne zisťujú, zisťujú, že tie deti sú vlastne malí alkoholici,
ktorým dva dni nedali žiaden alkohol. Chápete? Už sa stali návykovými počas
tých deviatich mesiacov. Samozrejme, boli to bývalí alkoholici, ktorí sa znovu
inkarnovali, ale nevadí, už pri narodení sa prejavuje závislosť na alkohole.
Veď tie deti bývajú mimoriadne zlé. A keď zisťovali, tak zistili, že tá maminka
veľmi rada pila. A zrejme keď príde domov a maminka si dá znovu nejaký pohárik
čohosi, prejde to do mlieka, bude tomu dieťaťu dobre. Nepochybujem však o tom,
aký to má dosah.
Nejde len o túto psychickú - už u dieťaťa psychickú -
závislosť, ide aj o zmeny v telesnej stavbe, v stavbe hlavičky, očí a tak
ďalej. Takže môže dôjsť už k poškodeniu povedzme tri mesiace sa správne
vyvíjajúceho plodu nejakými útokmi zvonka na dieťatko. Iste, existujú aj
niektoré infekčné ochorenia, ktoré môžu plod poškodiť. To by sme museli
rozprávať veľmi, veľmi široko o celej tejto problematike. A my by sme si mali
nechať pár minút na to, čo by vás zaujímalo.
A potom prichádza akt narodenia. Teda dieťatko
prichádza na svet. My sme v podstate urobili z narodenia chorobu, ide sa do
nemocnice. Je to tak? Ženy v dnešnej dobe rodia v pôrodnici, teda v zariadení
nemocničnom. V minulosti rodili vždy doma. Teda boli v prostredí, kde boli
všetci im blízki ľudia spolu. Veľmi sa bojíme infekcií počas pôrodu. A sme
úzkostliví, že tam nikto nesmie. Mne sa ale dostalo napríklad možnosti
navštíviť nemocničné zariadenie v Spojených štátoch, kde ľudia chodili bežne na
pôrodnícke oddelenie a prinášali kvety, boli tam koberce, nie na pôrodnej sále,
ale mimo. Pýtal som sa: máte tu nejaké infekcie? Nie, nemáme.
My sme už hovorili o infekciách, vieme, čo to znamená,
že tam musí byť nejaký vnútorný podklad, aby infekcia mohla nastať. Pri pôrode
sestrička schmatne dieťatko, pod umývadlom ho poumýva a odnesú ho od maminky
preč. Už sa začínajú zavádzať také systémy, že pri pôrode je aj ocko. Zatiaľ to
nie je bežné. Ale povedzme, ja som to tu spomínal, pred tri a pol mesiacmi sa
narodil u nás malý vnúčik Samko a pred troma týždňami malá vnučka Lucinka a
ocko pri jednom i pri druhom pôrode bol. Viete, je to krásne a dojímavé. To mi
nevraveli moje deti, ale to mi vraveli sestričky, že v tom okamihu, keď sa malá
Lucinka narodila, tak sa Martin rozplakal. Boli spolu. Boli spolu všetci traja.
Dieťatko nezobrali preč, nechali ho pri maminke. Takže už od prvej chvíle my
môžeme udržovať ten krásny citový kontakt. Neurobiť dieťatku šok sprchou pod
studenou vodou, ale nechať ho v pokoji pri maminke. Tam robíme znovu chyby,
ktoré si myslím, urobia problémy potom v ďalšom živote.
Teda správne vedený pôrod je takisto mimoriadne
dôležitý. To sa bude musieť naša medicína naučiť. Už sa učí, existujú švédske
spôsoby, už sa to prenáša na katedry.
A potom nastáva čo? Potom dieťatko treba kŕmiť, prebaľovať,
kŕmiť, prebaľovať, to je vlastne činnosť dieťatka na dosť dlhú dobu, ale tu už
začína dávanie a branie. Dieťatko prišlo, to je dar pre rodičov. Oni mu
začínajú dávať potravu a začínajú sa oňho starať. Dieťatko, tým, že je, ich
teší. Potom sa začne usmievať. Prebaľujú ho, dieťatko ciká a kaká. To už je
prvé vracanie toho, čo dostalo. Teda to je zachovávanie zákona o rovnováhe.
Nikdy sa nehnevajme na dieťatko, alebo nevravme mu: fuj, fuj, ty si sa zase
pocikalo, pokakalo. Nie! Ono predsa musí vrátiť, dostalo potravu a vracia
výlučky. Je ho treba pochváliť. Chápete, že to nie je nič zlého, naopak, to sú
prvé dávania a brania. Prvé záchvevy zákona rovnováhy. Kto ho poruší a bude
dieťa hanbiť: Och ty si také nemožné, zase si sa pokakalo, začne zadržiavať a
už dávame základ k tomu, že bude mať celý život zápchu. Teda to funguje od
okamihu narodenia, stále. V tom, my rodičia, robíme najväčšie chyby v ďalšej
fáze, pri výchove.
Aká strava je najlepšia, o tom by sme tu nemali
diskutovať. Predsa strava prirodzená, od maminky. Čím dlhšie maminka kojí, tým
je to lepšie, lebo v tom materskom mliečku dostáva dieťa všetko. Komplet
všetko. Potom dieťa môže žiť rok na materskom mlieku a nepotrebuje v podstate
nič. Ak sa tá mama primerane a prirodzene stravuje, tak v tom mliečku je
všetko. To sa doma smejeme, keď prinesieme marhule alebo broskyne, no tak bude
mať broskyňové mliečko. Alebo čučoriedkové mliečko. Chápete, teda čo maminka
spapá, to sa všetko dostane do materského mlieka, dieťatku netreba nič.
Takisto som spomínal, aké je to dôležité pre ďalší
životný vývoj dieťatka. Je veľký rozdiel, či je dieťatko na materskom mlieku,
ktoré je akýmsi prejavom lásky, alebo je na umelých prípravkoch. Pretože je to
akt lásky, keď matka dáva materské mlieko. A je to tak zaujímavo zariadené, že
v látkovej premene existujú dve alternatívy, dve možnosti: keď bude kŕmené
materským mliečkom, prepne sa to v látkovej premene v metabolizme na takú
cestu, že ten človek nebude trpieť vysokými hladinami cholesterolu v žilách. Ak
mu maminka nedáva mliečko, zapne sa iná cesta metabolická v látkovej premene.
Lebo my máme niekoľko systémov, my sme veľmi pružní v prispôsobovaní sa
životným podmienkam. Dieťa to vníma inak a zapne sa niečo, metabolicky, čo bude
celý život, už je to nezvrátiteľné, celý život to bude viesť k tomu, že to
dieťatko bude mať vyššie hladiny cholesterolu. A to ako viete, je predpoklad
pre to, aby mohlo mať vyššie riziko cievnych ochorení. Nemusí, ale môže. Zase
to závisí na jeho spôsobe života.
Chápete? Už v prvom mesiaci sa rozhoduje o
hrubohmotnom osude, o polohe človeka podľa toho, v akom vzťahu je tá maminka čo
sa týka kŕmenia dieťatka. Takže už tam sa dáva základ pre náklonnosť alebo
nenáklonnosť na niektoré ochorenia. Takže treba to brať s plnou vážnosťou,
pretože rodičia sa majú v prvom rade starať o telíčko človeka. My vieme, že
zvonku duchovne človeka zmeniť nemôžeme, to sa nedá. Duch je hotová substancia,
ktorá je zvonku nemeniteľná, ktorá je len skrytá v obaloch, ktoré na sebe nosí.
Teda úlohou rodičov je správne sa starať o správny vývoj telíčka dieťatka.
Nenamýšľajme si, že môžeme niečo iné! Môžeme nejakou drezúrou meniť jeho výcvik
v rozumových schopnostiach. Urýchľovanie, nech to moje dieťatko čím skôr vie
malú násobilku, potom ešte má len štyri roky a už vie aj začiatok veľkej. To je
veľký prečin! To je urýchľovanie rozumových schopností a bránenie tomu, aby
dieťa prirodzene rástlo.
Pretože vieme, že jeho duch ešte nekontaktuje s
ostatným svetom, je uzavretý v bytostnom obale, je viac-menej bytostné, dieťa
ešte nemôže duchovne naplno žiť, to sa nedá, proste je uzavreté v obale, ktorý
sa otvára mostom až v období pohlavného dospievania. A všetky pokusy v tomto
smere vedú len k poškodeniu dieťaťa. Dieťa potrebuje ochranu od dospelých ľudí,
hlavne od rodičov, a ako protihodnotu dáva úsmev. Správna ochrana vyvoláva
automaticky v dieťati vnútorný stav úcty k tomu, čo sa mu káže. Pretože dieťa
vie, že je závislé až do dospelosti na dospelých ľuďoch. Nedá sa nič robiť.
Teda skôr varujem pred všetkými tými nátlakmi na dieťa, musíš stihnúť aj
angličtinu, aj nemčinu, aj hudobnú, aj krasokorčuľovanie a ešte si budeš aj za
počítačom riešiť nejaké úlohy. NIE! NIE! Nechajme dieťa žiť bytostne, nechajme
ho čím viac pohybovať sa v prírode. Čím viac bude mať pevné zázemie v spojení s
prírodou, tým to bude správnejší človek. Žiadne počítače, televízia, čokoľvek
nenahradí bytostnú pomoc.
Je to nutné a uvedomme si ešte ďalšiu vec čo sa týka
detí, že tak ako som hovoril, že sa zopakuje od počatia až po okamih inkarnácie
celý vývoj živočíšnych druhov, tak od okamihu narodenia až po dospelosť sa
zopakuje individuálny duchovný vývoj. Všímajte si to na svojich deťoch a
vyciťujte, čo ich láka. To zbadáte, že povedzme niektoré dieťatko sa od malička
rado hrá na učiteľa. Alebo že hrá sa len s bábikou a v kuchynke a robí sťaby
domácu pani. Môžete predpokladať, čo v istom období života ten človiečik, ktorý
k vám prišiel, ľudský duch, ktorý sa inkarnoval, čo robil v minulosti. Povedzme
ja som zažil také obdobie s mojou dcérou, že hádam pol roka len predávala.
Nazbierala kamene, drievka, natrhala si lístky papiera a musel som si kupovať a
ona predávala a vážila, nepochybujem teraz, to som vtedy nevedel, že musela
pracovať v obchode. Skúste sa zamyslieť nad svojimi deťmi. K čomu ich to láka.
Čo robia prirodzene bez toho, aby im to niekto kázal a nútil ich do toho. Ako
sa prejavujú. A vo všetkom tom ich môžeme usmerňovať svojimi názormi. Že ak by
chcela švindľovať pri svojom predávaní, ja jej poviem, to sa nerobí, to sa
nesmie, to sa nemá. My môžeme svojím príkladom, svojím životom ukazovať, ako
riešiť životné situácie, ale nemôžeme ich meniť.
Takže predsa v tom období dospelosti sa nám dieťa
skoro vždy vymkne z rúk a žije tak, ako ono chce. Samozrejme existujú výnimočné
prípady, že dieťa pod doslova terorom niektorého z rodičov sa mu podvolí. No
ale to je znovu závažný priestupok! Tým je ubíjaný duch. Znovu je to zabitie v
duchovnom slova zmysle.
My sme prijali hosťa. On nám pomáha, my mu máme
zabezpečiť, aby do dospelosti prišlo pripravené telesne a primerane vychovávané
a potom už dieťa má žiť po svojom. V rodičoch je poväčšine tendencia: no, si
moje dieťa, aj keď máš dvadsať, aj tridsať, ja poznám, napríklad moju
sesternicu, jej mama mala osemdesiat a sesternica mala šesťdesiat, stále to
bolo jej dieťa, ktoré chcela vychovávať. Toto si dajme zo svojho registra
vlastností voči svojím deťom preč! Dieťa má vyletieť z hniezda a žiť samo. Má
sa učiť bojovať, má sa učiť žiť v prežitiach, nie aby sme ho my viedli za
ručičku a rozhodovali zaňho. To nie! Nič sa nenaučí.
Proste všetky direktívne spôsoby rodičov tu nestačia.
My máme dieťaťu dať istotu: My ťa máme radi, vždy ti budeme radi pomáhať. Si
náš, si naša, nech by si urobil čokoľvek, nemaj žiadne obavy. Keď budeš chcieť,
príď sa poradiť. Ja ti z najlepšieho srdca, vedomia aj svedomia poradím. Ale
rozhodnúť sa budeš musieť ty sám. Nie moje rozhodnutia ťa budú viesť životom,
ale tvoje rozhodnutia aby si vedel v prežívaní pochopiť, ako je to. Nedržme
ochrannú ruku donekonečna nad svojimi deťmi. Akonáhle dospejú dajme im možnosť
slobodne sa rozhodovať a žiť. Dalo by sa povedať, načo potom toto všetko
hovoríme, keď sa učíme len v prežívaní. Lebo my sa skutočne duchovne učíme len
v prežívaní. Ale pozor! Samotná bolesť z prežitia ešte nám nedáva duchovnú
znalosť. My to musíme prijať vedome. A všetky znalosti z Posolstva nám dávajú
možnosť vedome posudzovať prežívanie bolesti. A až potom, keď poznáme, čo nám
prežitie v bolesti vlastne prinieslo a prečo prišlo, až vtedy sa to stáva naším
duchovným poznaním. Teda ešte trpieť je málo. Keď nepochopíme, prečo utrpenie
prišlo, tak sme nepochopili nič. Až pochopením sa učíme, lebo prežívanie si
nezamieňajme s utrpením. Prežívanie nie je utrpenie. Utrpenie je len časť
prežívania, ktoré má vyústiť v pochopenie poznania, ktoré si potom odnášame pre
celé bytie.
Viem, že by sa na tieto témy dalo rozprávať veľmi
veľa. Je ešte dvadsať minút, takže nechám vám teraz možnosť pýtať sa, pretože
iste vznikli niektoré situácie, ktoré vás niečím oslovili a budeme si môcť ešte
v tej ďalšej časti porozprávať o niečom inom. Prosím.
1.1
Umělé přerušení
těhotenství
Otázka: Pane
doktore, před časem byl natočený film o dění, co se děje při umělém přerušení
těhotenství. Ten plod tam manévroval, unikal, strašlivě se bránil. Není to
důkaz toho, že duch je v tělíčku dřív?
Odpoveď: Vezmime
si hoci žubrienku v potoku alebo akéhokoľvek malinkého živočícha, napríklad
muchu, ak budeme naň útočiť, ona bude unikať. Veď je to živá bytosť. Ešte raz.
Telíčko, ktoré sa vyvíja v maternici maminky, je živá bytosť, ktorú však môžeme
pripodobiť len k najvyššie vyvinutému zvieraťu. Nič iné. Chápete? Rozdiel medzi
človekom a zvieraťom je v tom, že pozemský človek má v sebe inkarnovaného
ducha. Celým tým vývojom, čo živočíšna ríša prešla až po tie najvyššie primáty,
do ktorých sa inkarnoval ľudský duch, veď to boli živé organizmy. Veď bráni sa
i psík i mačka i žabka i vtáčik, každý sa bráni.
Takže to je živý organizmus, ktorý sa bráni útoku,
ktoré ono cíti, pudovo cíti, že má byť zničené. Vidieť to, to ľudí oslovuje
veľmi citovo, ale človek pozemský to ešte nie je. Pozemským človekom sa to
stáva až v okamihu inkarnácie. To je ten okamih prvých pohybov a možno by sa to
dalo pripodobniť, čo sa vtedy deje. Iste poznáte, to budem citovať len pána
Steinpacha, okamih, keď zaspíme, a zrazu nás zobudia a nás trhne, mykne. Naše
vnútro, duša s duchom boli trošku na prechádzke. Zobudili nás, museli sa
okamžite rýchlo magneticky spojiť a to je to trhnutie pri náhlom zobudení sa.
To nás až tak vyhodí na gauči alebo na posteli.
Takže to je okamih, ktorý maminka cíti v brušku a i
keď sa to dieťatko hýbe všelijako, kope nôžkami, už to nikdy nie je TO. To môžu
potvrdiť len maminky, to my muži nevieme potvrdiť.
Takže, myslím si, že bráni sa bytosť pudom
sebazáchovy. Ale človek to ešte nie je. Pozemský človek v pravom slova zmysle.
1.2
Mohlo by sa stať, že by sa duch nemohol inkarnovať?
Otázka: Mne
je to dosť jasné, ale mám takú otázku: mohlo by sa stať, že by sa ten duch
nemohol inkarnovať? A že by sa tak mohol narodiť človek?
Odpoveď: Podľa
mňa nie. To by muselo vždy končiť spontánnym potratom.
Napadá ma pri tejto otázke klonovanie. V poslednej
dobe sa hodne hovorilo o klonovaní oviec a robí sa analógia, že to bude hrôza,
keď sa to bude aplikovať na ľudí. Pre tých, čo o tom vedia menej: existuje istá
technika, pomocou ktorej po odobratí ktorejkoľvek bunky z človeka, možno
spôsobiť taký mechanizmus, že tých zárodočných vajíčok, ktoré môžu dať zárodok
pre človeka, možno urobiť koľkokoľvek. Povedzme, vyberme si nejakého génia a
získame desať, sto, tisíc géniov? Koľko chceme? Tak by sa to mohlo zdať.
Zamyslime sa však nad tým, že z nášho poznania k čomu
musíme dôjsť? Ešte raz, chápete ten mechanizmus? Že možno doslova vyrobiť veľa
zárodočných vajíčok. To nie práve tie, ktoré vznikajú z mužskej a ženskej
pohlavnej bunky, ale tým, že sa preberú isté informačné systémy z ktorejkoľvek
bunky človeka, to je jedno, či z kože, či z oka, či zo sliznice žalúdka, to je
úplne jedno, my totiž v každej bunke máme informáciu pre celého človeka. My v
každej bunke máme plán nášho celku. Tí, čo vedia niečo o holografii, je to
niečo ako holografický systém v biológii. Ale nekomplikujme.
Teda my by sme mohli tých zárodočných vajíčok postaviť
do skúmaviek aj tisíc. My vieme o ženách, ktoré príjmu oplodnené vajíčko.
Napríklad krásna herečka, nechce si pokaziť postavu. Po umelom oplodnení jej
vajíčka pohlavnými bunkami jej manžela v skúmavke je tu zárodok nového života.
Ale ona preto, že si nechce pokaziť postavu, si najme ženu, ktorá donosí toto
vajíčko. Urobí sa istá dohoda, aj finančná dohoda, zaplatí sa to. Myslím si, že
poznáte tieto prípady. Takže vajíčko sa začína rozvíjať, samozrejme telesným
vzhľadom to bude dieťa od herečky a jej manžela. Ale keď poznáme duchovné deje,
duchovne to bude predsa dieťa tej ženy, ktorá sa na túto "prácu"
dala. To nemôže byť nikdy dieťa tých rodičov, ktorí mu dali telesný vzhľad. O
duchovne rozhoduje tá žena. Preto si myslím, že tam by nemali byť žiadne
pochybnosti. A samozrejme vznikajú spory, že niektoré tie ženy zmluvu nesplnia,
oni cítia také materské puto k tomu dieťaťu, že nie a nie. Zmluva sem, zmluva
tam, ja si to dieťa nedám! A právnici majú problém, čie je to dieťa.
No čie? Duchovne patrí predsa tej mame. I keď dieťa
samozrejme nepatrí ani mame ani otcovi, dieťa je samostatný tvor, ktorý prišiel
na pozvanie. Lenže my už si vymýšľame umelé pozvania. A špekulujeme. Samozrejme
toto sa dá. Ale vidíte, k akým komplikovaným situáciám to vedie?
A či je možné, aby sa duch neinkarnoval a aby sa
narodila bytosť bez ducha? Myslím si, že to možné nie je, pretože ten ďalší
vývoj je závislý práve na čistote ducha. To bola zatiaľ len biologická sféra,
najvyššie vyvinuté zviera a ďalší vývoj je umožnený len prítomnosťou ducha. Ak
sa ten duch neinkarnuje, tak v tom 4-5 mesiaci dochádza k spontánnemu potratu.
Pravdepodobne toto by sa dialo i pri tých genetických manipuláciách, ktorým
hovoríme klonovanie.
Nedávno prebehla správa, že v Spojených štátoch sa
narodili jednovajcové štvorčatá. To bola doslova senzácia. Poznáte to,
jednovajcové dvojčatá sa podobajú ako vajce vajcu. Dvojčatá sú pomerne časté,
trojčatá veľmi zriedkavé a štvorčatá, ja sa nepamätám za celú svoju dobu
pôsobenia v medicíne, že by sa narodili jednovajcové štvorčatá. Čo to znamená,
jednovajcové štvorčatá? Totiž vieme, že duch si tvorí telo. Náš vzhľad je daný
nakoniec naším duchovným životom. To sa nedá zaprieť. My máme všetci na našej tvári
a na našej postave zapísaný život nášho ducha. To znamená, že jednovajcové
štvorčatá musia byť mimoriadne podobní štyria ľudskí duchovia. Chápete? Inak by
to nemohlo byť. Ja neviem, akým presným mechanizmom sa to deje, to oddelenie na
štvoro v počiatočných fázach, ale na tom nezáleží. Ešte raz, keď sa narodili
jednovajcové štvorčatá, museli to byť štyria veľmi podobní, skoro identickí
duchovia. Totiž identickí úplne nie, lebo aj tie jednovajcové dvojčatá mama vie
rozoznať, veď tá má o jedno bodku na chrbátiku viac ako tá druhá. Inak sa
nedajú rozoznať nijak, ale nejaké malilinké znamenie vždy majú. Každá minimálna
odchýlka hovorí, že tam je niekto iný.
No a teraz v tom genetickom manipulovaní, v tom
klonovaní, my by sme chceli vytvoriť tisícky géniov. Alebo milión poddaných
robotníkov, ktorí budú poslušne robiť, čo im niekto nakáže. Ale ja si myslím,
že možno by sme našli za takých okolností tisíc žien, ktoré by chceli donosiť
tých tisíc vajíčok, samozrejme ani to nie je tak jednoduché, máloktoré sa ujme,
ale keby sa aj ujali všetky a že by sa dostali do situácie vývoja, dostali by
sa do druhého stavu takýmto umelým prenosom, našlo by sa tisíc, alebo milión
identických duchov? Nenašlo! Takže to by muselo stroskotať a väčšina týchto
gravidít by skončila potratom.
To je môj pohľad na celú túto problematiku z
duchovného hľadiska. Samozrejme vo zvieracej ríši je to niečo iné. Nejde o
ducha, ide o dušu. Ide o časť skupinovej duše. A tam je to možné. Ale do
ľudského, teda do duchovného, preniesť, neverím, že je to možné. Stvorenie má
isté presné pravidlá a hranice, cez ktoré my, ľudia, nemôžeme, aj keď si to
namýšľame. Rozum by to mohol aj nejak vymyslieť, ale zákony to nedovoľujú. To
proste nejde. Aj keby sa navonok mohli podobať, vo vnútri by to bol vždy niekto
iný. Pretože každý sme sám osobnosťou, neopakovateľnou.
1.3
Samovoľný potrat
Otázka: Ja
by som sa chcela opýtať, ako je to z duchovného hľadiska, keď nastane samovoľný
potrat a lekári to umelo udržujú, až do narodenia.
Odpoveď: Existuje
i taká poloha, že príroda, prirodzeným behom života čosi naznačuje. Že
pravdepodobne to nemá tak byť. Ja si myslím, že ak je tu medicína, ktorá má
pomáhať ľuďom, my máme urobiť všetko preto, aby sa život udržal, ale keď to nie
je možné, nerobiť z toho žiadne nešťastie.
V súčasnej dobe je stále viac a viac problémov s
donosením. Veľmi veľa žien končí v pôrodnici alebo na ženskom oddelení s tým,
že je to takzvaná riziková gravidita. Tento pojem už sa zabehal, že pomaly už
každá druhá gravidita začína byť riziková. Je tam nejaký problém. Taký, či
onaký. Znamená to, že ženy ako celok sa dostávajú do rizikovej polohy, do nie
správnej polohy. Pretože správne žijúca, žiariaca žena nemôže mať problém.
Svedčí to len o odklonení sa ženstva od správneho spôsobu života. A nevidím nič
zlé v tom, ak sa pomáha udržovať, povedzme dieťa, lebo totiž, ak to nie je v
súlade so zákonom, tak sa to nepodarí.
Chápete? Ak sa to podarí, tak to musí byť znovu vo
vôli Božej. Ak to nemá tak byť, môžu doktori sa aj na hlavu postaviť, nedá sa
to. Ale tá žena, pokiaľ je v nemocnici na rizikovej gravidite, sa odpojí od
tohoto sveta, mnohého temna, ktoré na ňu útočí a zamyslí sa nad sebou a začne
sa venovať vo svojom vnútri len prosbám, aby to všetko dobre dopadlo. Odpojenie
sa od sveta, prosba, to je svojím spôsobom už niečo, čo sa môže dostať do
pozície modlitby. Môžem prosiť, veľa žien túži po deťoch a dopadá to stále tak
a tak. To odpojenie sa od sveta v tichosti nemocničnej izby môže tej žene
pomôcť zmeniť sa do správnejšieho smeru. Výsledkom čoho je správnejšie žiarenie
a možno si uvedomí v tej nemocnici, že zmení svoj spôsob života, keď sa vráti.
Teda všetko je dobré, čo sa deje a my doktori
zachránime len to, čo je možné. Čo nie je možné, to sa nedá.
1.4
Dobré či spravodlivé?
Otázka: Ja
by som mal jednu poznámku, neviem, či by nebolo vhodné slovo dobrá nahradiť
slovom spravodlivá. Hovoríte, že všetko je dobré, čo sa deje, ja by som
povedal, že je to spravodlivé, čo sa deje. Lebo ono to nemusí byť dobré, to sú
dôsledky niektorých zlých chcení.
Odpoveď: Myslím
si, že sa môžeme na tom dohodnúť, že všetko, čo prichádza, je spravodlivé, čo
je spravodlivé, je v súlade so Zákonom. I keď je niečo veľmi prísne, je to vždy
v súlade so Zákonom lásky. Je to Spravodlivosť - Láska - Čistota. V tom
trojuholníku dôjde vždy k Láske.
Zlo Stvoriteľ nepostavil do Stvorenia. Zlo je to, čo
sme my vytvorili pokrivením Božích zákonov. To, čo na nás dopadá, čo my
hovoríme, že je zlo, to je spravodlivosť. To znamená, muselo dopadnúť, lebo my
sme si to založili tým, že sme nešli cestou Božích zákonov.
1.5
Dobré či spravodlivé? – poznámka
Poznámka pýtajúceho sa: Lebo to tak ukľudňuje, že nerozmýšľaj, aj tak je to
dobré, čo sa deje. Nie! Zamysli sa, niečo sa zlé stalo, je to spravodlivé.
Odpoveď: Áno,
aby si to už v budúcnosti neopakoval. Súhlasím s tým, čo hovoríte, nech nás to
nevedie k uspokojeniu, ale k zamysleniu, kde sme urobili v minulosti chybu.
1.6
Bytostná duša v plode?
Otázka: Dostali
sme sa tu do diskusie, že pri tom počiatočnom plode, keď sa to dieťa bráni
umelému prerušeniu tehotenstva, či tam je bytostná duša, alebo nie je.
Odpoveď: To
neviem, na to vám neviem odpovedať. O vstupe zvieracej duše toho veľa nevieme,
takže radšej sa nepúšťajme k špekuláciám o tom, čomu nerozumieme celkom, ale
pre ľudí je dôležité, čo sme si povedali: že tu ide o zabitie nádeje v zmysle
duchovnom. A zabitie nádeje je mimoriadne dôležitá udalosť.
1.7
Pretrvávanie partnerstva kvôli dieťaťu
Otázka: Teraz
je skôr taká tendencia žien, že napríklad nežije s partnerom, ale len kvôli
dieťaťu neodchádza od toho partnera a prežíva ťažký život len kvôli dieťaťu.
Odpoveď: Teda
ako sa postaviť k tomu, že či je to správne, ak nežijú spolu s manželom dobre a
len kvôli dieťaťu ostáva v manželstve. Nájdu si svojich partnerov a naoko sú
ako manželia. Samozrejme, že ten život nie je mravný, je nemravný. Keby si
nenašli ani jeden iného, a napriek tomu by vedľa seba žili, tak tu môže byť aj
istá karmická záležitosť.
Ja vám môžem na záver povedať, čo sa mi stalo v
januári tohto roku. Išiel som zo zdravotníckej školy a na križovatke stálo
auto. V tom aute bola žena, snažili sa jej vysvetliť cestu, lebo si pomýlila
cestu. Z diaľnice zbehla niekam, kde nemala ísť a teraz sa mala vrátiť späť. Ja
idúcky okolo jej vravím, ja tadiaľ idem, ide to popri našej nemocnici, tak ja
vám tú cestu ukážem. Sadli sme si do auta, to bola obchádzka asi jeden
kilometer. Za tých pár sekúnd, čo sme boli spolu, som sa len spýtal, že odkiaľ
ste, lebo som počul cudzí prízvuk, ste z Juhoslávie? Nie, ja som z Ukrajiny. A
ako sa vám páči na Slovensku? Je tu krásne, ale mne sa už nechce ani žiť.
Pre mňa to bola výzva. Už sme boli pred nemocnicou, ja
jej vravím, zajtra mám nočnú službu, ak chcete, príďte za mnou, tu máte moje
telefónne číslo. Prišla. Jej príbeh v kocke bol asi nasledovný: Táto žena má
asi 40 rokov. Volá sa Tatiana. Prečo to nešťastie? Ukazovala mi aj list, ktorý
posielala do istej redakcie, aby jej poradili, pomohli, lebo že ak nie, ona už
nevidí východisko, že si vezme život spolu aj s dcérkou, s ktorou bývajú medzi
Ružomberkom a Liptovským Mikulášom. Vydávala sa prvý raz asi ako 18-ročná a
vydávala sa za krásneho mládenca, mali spolu synčeka, ale po dvoch rokoch
zistila, že sa s tým chlapom nedá žiť, lebo pije. Bol to alkoholik. Istú dobu
bola potom sama, potom si našla staršieho, vravela nie krásneho, ale múdreho,
ktorý pracoval na akadémii v Kyjeve, ale múdry-nemúdry, za dva roky sa ukázalo,
že sa s ním nedá žiť, lebo je to alkoholik.
Popredala všetko, keď sa to u nás zmenilo po
osemdesiatom deviatom roku, prišla na Slovensko nie s malým obnosom peňazí.
Zoznámila sa v Ružomberku s jedným pánom inžinierom, zosobášili sa, začali
stavať domček, len život to viedol ako režisér tak, že znovu za dva roky sa
ukázalo, že sa s ním nedá žiť, že je to alkoholik. Prišla o všetky peniaze,
začala podnikať, taký maličký obchodík si zariadila, ale nešlo jej to. Narobila
si dlhy, krachovala, život sa stal naozaj bezútešným a náhodou sme sa stretli.
Náhody neexistujú. Jednoznačne to nebola náhoda, to
všetci vieme, ale vravela, ja som chodila z Ružomberka do tej obce, kde mám ten
obchodík, každý deň, mne sa v živote nestalo za tých 5 či 6 rokov o som tu, že
by som odbočila na diaľnicu. Ja neviem, prečo sa pomýlila, ale diaľnica ju
vyložila až v Mikuláši na tej križovatke, kde sme sa stretli. Potom som jej
povedal, že ja už viem, prečo sme sa stretli, lebo to sa muselo stať, to muselo
byť.
Teda prešla touto históriou života, že tretí raz je to
tak, ako to je. Dal som sa s ňou do rozhovoru. Bola to žena z bývalého
Sovietskeho zväzu, niekde, kde náboženstvo nemalo hlboké korene. Ona vravela,
ja som vyrástla ako ateistka, ale vždy som cítila, že nad nami je sila, ktorá
nás vedie. Nebolo veľkým problémom jej vysvetliť zákon o spätnej väzbe, nebolo
jej problémom prijať reinkarnáciu. A tak som jej potom povedal cielene. Tatiana
a vy si viete predstaviť, že v minulých životoch ste vy, ako alkoholička,
pretože v Rusku pije veľa žien, čo ona potvrdila, zničili život aspoň trom
mužom?
Viete čo, v tom okamihu sa tá žena rozplakala,
roztriasla a vraví mi takto: Doktor, ja toto, čo mi hovoríte, v jednej zúfalej
noci, kedy som prosila o pomoc, že ja už to neprežijem, tie bolesti, ktoré som
prežívala, túto situáciu som už prežila. Ja som už videla túto miestnosť, kde
sme, videla som doktora, oblečeného tak, ako vy, ktorý mi povedal presne to
isté, čo ste mi povedali teraz. To som ja už prežila pred dvoma týždňami. Veľmi
ju to oslovilo, proste tá žena odišla rozochvená domov a vraví mi, no čo mám
robiť? Tatiana, už prvá časť vašej prosby sa splnila, našli ste niekoho, ako
pomocníka, ja som len nástroj tej vašej prosby a celého systému zákonov Božích,
aby som vám niečo poradil. Ja vám môžem radiť len to, že proste ďalej a sľubujte,
že budete sa snažiť žiť tak, ako len najlepšie viete.
Ona sa totiž veľmi zlostila na tých chlapov, akí sú.
Proste videla v nich to najväčšie zlo na tomto svete. My vieme, že to nebolo
zlo, bol to len návrat toho, čo ona sama siala. Vravím, že uvedomte si to,
odpustite im a povedzte si, že už vy by ste to už v živote nikdy nerobili. A
proste ďalej.
Potom sme sa mali stretnúť o týždeň, ona
netelefonovala, rozmýšľam, no, čo Tatiana vyviedla. Ja som bol medzitým niekde
preč a potom mi však volala do ďalšej služby, či môže prísť? Už v tom telefóne
bolo počuť, že jej hlas je radostný. Takže prišla celá vytešená s tým, že viete
čo, to nie je možné. To je zázrak! Od toho dňa, čo sme sa rozprávali sa všetko
zmenilo. Ja som ešte tú ďalšiu noc preplakala a prosila. A v ten ďalší deň, to
bolo práve Tatiany, prišiel k nej jeden známy s manželkou ju navštíviť a vravia
jej, Tatiana, my ťa poznáme ako dobrého človeka, vieme, že si v ťažkostiach.
Dali jej takú sumu peňazí, ako pôžičku, že mohla všetko vyplatiť. Bolo všetko v
poriadku. A vraví, že od toho dňa ten obchodík ide tak krásnym spôsobom, že je
to na neuverenie. A denno-denne z jej dlhu ubúda.
Bol som ju pozrieť teraz v lete a vravela: ja už to
mám prakticky všetko v poriadku. Je to všetko na najlepšej ceste, už mám len
veľmi malé dlhy, ani sa veľmi nenáhlim, rozpočítala som si to až do jesene.
Chápete, teda zrazu sa jej úplne zmenil život a svet
po pochopení, že to bolestné, čo prežívala v rodine, jej patrilo, po
postavení sa do nového pohľadu na život a žití novým spôsobom.
To je krásny príbeh, ktorý napísal život, to som si ja
nevymyslel. Z toho by sa dal napísať malý román.
Keď sa uskutoční manželstvo pečiatkové, manželstvo v
občianskom preukaze a dopadne to tak, ako to dopadne, ten život, povedzme si,
podľa zákonov, ktoré poznáme, je nemravný. Tí ľudia by mali ísť od seba preč.
Lebo to nemá ďalší význam. Ale ak ich čosi drží spolu a neodchádzajú k druhému,
len si ubližujú stále navzájom, je možné, že tí dvaja boli v minulosti manželmi
a teraz si už majú len niečo medzi sebou ešte dovybavovať a v bolesti pochopiť,
že sa majú radi. Len do toho my každý nevidíme.
Poviem vám krásny prípad - lebo to je znovu prežité,
čo som videl - z Brna, keď som tam bol. Býval som u jednej panej, ktorá mala na
nočnom stolíčku obrázok dvojice mladých ľudí, krásnych, okolo 20-ročných, ktorí
sa trošku na seba podobali. Tak sa jej pýtam, že kto to je? To je moja vnučka a
jej budúci manžel. A vraví, to je zaujímavá história. Naša vnučka, keď išla do
veku dospievania, nemala záujem o chlapcov, my sme si mysleli, že to dievča sa
ani nevydá. Potom začala študovať na vysokej škole a prišiel tam jeden mládenec
zo Švajčiarska, o ktorom potom dodatočne hovorili, že ten chlapec nemal nikdy o
nikoho záujem. Zoznámili sa a od prvej chvíle im bolo jasné, že sa vezmú.
Proste od prvej chvíle nepochybovali, že my budeme spolu manželia. A v priebehu
pol roka aj bola svadba.
Oni dvaja nemali záujem o nikoho. Oni si zrejme pri
skončení predchádzajúceho života sľúbili: my znovu sa nájdeme a budeme spolu
ďalej žiť. Tí dvaja mladí, pri rozlúčke v predchádzajúcom živote, si určite
museli dať sľub, že ja znovu sa k tebe vrátim. A tak sa našli a je to krásne.
Tak vidíte, že to treba položiť i do tých krásnych
polôh, nielen do tých bolestných polôh života. Skutočná láska ide i za hrob.
Toto muselo byť manželstvo v nebi, inak by sa to nemohlo uskutočniť. To je
jedno z tých mála. Žiaľ, väčšina manželstiev nie je tých správnych a my ľudia
navzájom hľadáme toho svojho pravého. Ale on predsa je a nikdy nie je ďaleko.
Netreba ho hľadať na druhom konci sveta. A on je taký pravý, ako boli ten
chlapec a tá dievčina. Na to nezabudnite.
My musíme na lásku začať hľadieť inak. Nie si
prisvojovať v láske: Si môj! Si moja! Ja si ťa nedám! Nedávno sme hovorili s
mladými ľuďmi na túto tému, že treba zmeniť ich vyznanie lásky. Som šťastný, že
môžem byť tvoj! Chápete? Nie k sebe hrnúť, to nie je láska. Nájsť niekoho, komu
sa chcem dať celý.
Rozprávali sme o tom, ako ukončievať takého
stretnutia. Ja by som vás prosil, skúsme to skončiť po novom. To, čo sme si tu
povedali nechajme v tichosti v sebe doznieť, nerozbime to potleskom a ďakujme
Sile Najvyššej, že nám umožnila toto stretnutie, že ja som smel byť nástrojom,
aby som dal vám niečo, čo oznámiť mám vám. Takže skúsme sa v tichosti rozísť na
obed a nechať si to v tichosti doznieť. Ja vám ďakujem za pozornosť.
Prednáška p.
Rusnáka na stretnutí v Diveste dňa 31. 8. 1997
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sú moderované.