Bojuj, človeče!

Susanne Schwartzkopff

Vidíš ty vlastne dieťa tejto zeme, že si zajatcom? Udivene potriasaš hlavou a nechceš tomu veriť. Dávno už necítiš ťarchu pút a preto si na všetko zabudol. Zabudol si na ľahké kroky, ktoré ťa ako na krídlach niesli k výšinám hôr. Zajatec! Si ním aj keď tomu neveríš, aj keď sa chceš naďalej klamať. Sotvaže sa pohnú perute tvojho ducha v túžbe po vzlete, narazia hneď na pevné, strnulé múry. Zranený mnohými tvrdými údermi, uzavrie sa tvoj duch sám v sebe a – uloží sa ku spánku. Múry sa zdajú byť nerozbitné.

Pred ich bránami stoja prísni strážcovia. Ostrými kopijami ženú naspäť všetkých, ktorí na nich dorážajú a ktorí sa snažia o prielom múru. K smrti zranené, unavené, odovzdané do zdanlivo neodvratného osudu, vracajú sa späť tie duše, ktoré sa vzopreli a chceli vydobyť svoju slobodu.

Kto sú strážcovia vysokých múrov väzenia? Poznáš ich dobre, často si počul ich mená. Aj keď si sa vo svojej mladosti často vzoprel proti ich tyranskej panovačnosti – teraz, dávno už, si sa ich jarmu podrobil rovnako, ako všetci ostatní. A prosíš, aby ťa šetrili, keď im práve nelichotíš, ako všetci, ktorí tak robia zo strachu alebo z vypočítavosti.

„Tradícia“ je meno jedného zo strážcov.

„Zvyk“ sa nazýva iný,

„verejná mienka“,

„spoločnosť“ opäť  iný.

Majú ešte mnoho dobrých priateľov, ktorí sú im veľmi podobní. Všetci sú zajedno v tom, že človeku nesmie byť za žiadnych okolností ponechaná voľnosť.

Dokiaľ sa im človek podrobuje, sú oni veľkí a mocní a panujú neobmedzene na tejto zemi. Vysoké strmé múry sú ich dielom. Majú ľudského ducha držať v putách. Až doposiaľ sa im to dobre darilo. Len v tichých snoch z nich človek prchá. V snoch, o ktorých nerád hovorí a ktoré len zriedka sám sebe priznáva.

Denne prichádzajú ľudia k prísnym strážcom, kľakajú pred nimi, vzývajú ich a prosia o ich priazeň. Bez ich pomoci nemôže dnes žiaden človek dosiahnuť pozemského úspechu. Preto im musí každý prinášať obete. A sú prinášané všetky obete, ktoré sú tyransky požadované. Rovnako ako žhavý Moloch ovíjal hadovito ľudské obete, tak strážcovia väzenia ľudstva prijímajú všetko, čo môžu dosiahnuť, ako vítanú korisť.

Je skoro neuveriteľné, čo všetko je im kladené k nohám: Voľnosť myslenia a viery, sila vzletu ducha, svieža chuť podnikania, šťastie samostatného vývinu, vlastná mienka a tým aj osobnosť. Rodičia obetujú svoje deti v najútlejšom veku strnulej tradícii a lenivému zvyku. Mladí muži a panie dávajú svoju voľnosť za priazeň verejnej mienky. Starci a chorí kľakajú pred nehybnou tvárou slepej viery.

Pred strážcami väzenia sa kopia bohaté odevy, drahocenné klenoty.

„Buď priaznivý mne, nie môjmu susedovi!“ šepkajú ústa prosiaceho.

„Mne daruj slávu, česť, úspech a bohatstvo“, naliehajú druhí.

Nikto neprosí: „Vráťte mi slobodu, nech môžem von, do krásnej Božej prírody, učiť sa a vedieť milovať jej tajomstvá a zázraky. Dajte mi späť voľnosť, aby mi narástli krídla, ktoré by ma povzniesli k výšinám, kde žiari lesk čistého Svetla!“

Puto za putom položili strážcovia ľuďom. Každé pokolenie je obťažené ešte viac než predchádzajúce. Už deti vyrastajú pod bremenom týchto reťazí a necítia ich ťarchu. Ako otroci, ktorí nikdy neokúsili dych voľnosti.

„Jedine my určujeme, čo máte konať, čo myslieť a čo veriť“, vštepujú strážcovia každému pokoleniu znovu. „Bez nás ste stratení, vydaní napospas smiešnosti, ste ochudobnení a osamelí. My vám urovnávame cestu k úspechu, pohodlnému pozemskému žitiu, k bohatstvu a sláve. My sme to, ktorí píšeme zákony vašej zeme. Vyvrhnutý z ľudskej spoločnosti bude každý, kto sa im protiví. Na našej strane je väčšina, v našich rukách spočíva moc. Môžeme zvolať celé zástupy proti každému útočníkovi a skoro ho urobíme neškodným. Riadime štáty a národy, vládneme v rodinách. Sme všemocní a vy ste bezmocní.

Vidíte tie vysoké pevné múry? Myslí niekto, že by ich mohol preraziť? Kameň ku kameňu je tak tesne položený, že až doposiaľ si každý zranil ruky do krvava, kto sa o to pokúsil. A prečo to vlastne žiadate? Len v ochrane týchto múrov môžete viesť bezpečný a kľudný život. Ony zadržia nebezpečné búrky i hroziace víchrice, pálivé slnko i studený dážď. Zmierte sa s tým, bolo to vždy tak a taktiež to tak vždy zostane, dokiaľ zem bude zemou.“

Ľudia načúvajú týmto stále sa opakujúcim slovám a veria im. Dávno sa už odnaučili mať inú mienku než tú, ktorú im strážcovia predpísali:

Strnulý, nehybný zostáva vzhľad ľudí. Len „verejná mienka“ ukazuje každý deň inú tvár, iný odev. Ľudia ju denne ovešiavajú novými skvostami a menia farby jej šatu každým okamihom.

Všemocnými sa cítia tieto postavy, všemocnými jednaním človeka, ktorý im svojim zbožňovaním vdychuje život a pri živote ich udržuje. Dokiaľ sú tieto postavy, dotiaľ tiež stoja ich pevné múry a ponuro hrozia každému bytiu človeka.

Kam zmizla voľnosť, ktorá bola človeku kedysi daná k jeho putovaniu ako vzácny dar, ako čarovná palička, ktorá otvára všetky brány? Len vo sne sa vznáša jej svetlý obraz pred zrakom spútaného každého, ľudia meno nepoznajú.

Nazývajú ju síce túžbou po šťastí, ale čo vlastne je šťastie, či to môžu povedať?

Šťastný môže byť len voľný človek, nikdy zotročený!

Väzeň, ktorý si sám sebe ukoval okovy, bojuj konečne za svoje šťastie! Vedz, že je východ z múrov väzenia, ktoré si si sám vyvolil a že cesta je tak ľahko nájditeľná, že vo svojich ťažkých reťaziach by si to za možné ani nepovažoval. Ako všetko pravé a prirodzené je jednoduché, tak je taktiež ľahké a jednoduché ujsť z väzenia; a práve preto ľudia túto možnosť prehliadajú.

Vedz, že nie je potrebné narážať na múry, ktoré ťa doposiaľ vysoko obkľučujú, nemusíš sa do krvi zraňovať na tvrdých kameňoch a nakoniec skrvavený a zomdletý padnúť k zemi. Roztvor krídla svojho ducha, vzlietni vysoko nahor, nad múr. Nechaj ho ležať pod sebou. Ty to môžeš, ako orol môžeš stúpať priamo nahor. Tvoje perute ťa ponesú v tom istom okamihu, v ktorom ťa celkom naplní skutočná, vrelá túžba po voľnosti.

To je však to, čo práve chýba: túžba; je slabá, mdlá a ľahko sa dá stlačiť k zemi; preto nevieš, že tvoj duch má krídla, nevieš, že túžba im dáva silu orla.

Odhodlaj sa: vzpriam sa do výšky, vzopri sa jediným mocným chcením, pozdvihni nahor celé svoje ja, s pevným úmyslom uniknúť z väzenia a so šumom sa rozprestrú perute tvojho ducha a povznesú ťa do výšky, odkiaľ múry obávaného väzenia sa ti budú zdať detskou hračkou a kde ťa výhľad do diaľky zahrnie jasaním blaženej radosti. Slzami šťastia sa roztavia tvoje okovy.

Za túto voľnosť potom dáš všetko, čo sa ti až doposiaľ zdalo dôležitým a nevyhnutným. Smiešne malými sa stali postavy strážcov, bezmocne sa rúcajú pred tebou a v prach sa menia múry, ktoré sa zdali neprekročiteľné.

Keby sa všetci ľudia vedeli povzniesť nad tieto ohromné múry, ktoré si sami vystavali, nad hroziacich strážcov, ktorí len z ich krvi žijú, zrútila by sa v tom istom okamihu bázeň na prach, ktorým vždy bola. Len z tvojej vlastnej slabosti môže tento falošný, dutý svet existovať. Berie ti voľnosť a šťastie, ty sám ho živíš svojou životnou silou, namiesto aby si ju upotrebil k slobodnému putovaniu, k voľnému pôsobeniu. Si otrokom tam, kde by si mohol vládnuť vo Svetle, ktoré jasne žiari stvorením.

Najhoršie je, že svoje putá už necítiš, že ťa už netiesnia. Urobil si všetko, aby si si na ne zvykol ospravedlnením: som príliš slabý, aby som mohol tieto múry zbúrať, musím sa podvoliť, ako to robia všetci, musím sa uspokojiť.

Všetci zavreli oči pred pravdou, že zem sa stala veľkým väzením, v ktorom duch človeka leží v temnej pivnici uväznený. Áno, sú mnohí, ktorí si svoje väzenie pochvaľujú a neprajú si nič lepšieho.

Sú to duše zotročené, nehodné voľnosti. Kto však túži byť voľným, u koho vnútro vyžaduje, aby bol človekom, ktorého duch sa pripravuje urobiť prvý krok, ten nech zanechá všetko staré za sebou, ten nech nehľadí späť, ale dopredu.

Nesmieš sa nakláňať nabok, mohol by si uvidieť potkýnajúceho sa, ktorý by ťa strhol so sebou. Nesmieš hľadieť späť – rútiace sa trosky by ťa mohli naľakať a ty by si mohol skĺznuť. Nahor do výšky, von z tiesne. Staň sa konečne voľným. Daj svojmu duchu čo mu patrí, jemu, žiariacej iskre. Nezdržuj ho ďalej malicherným rozmýšľaním, prianím, starosťami. Daj duchu, čo je jeho: voľnosť. Voľnosť od pút temna, ktoré ti tvoja lenivosť priložila. Voľnosť k vzletu do výšky, do jasných svetov, ktoré konečne opäť otvoria tvoj zrak pre nesmiernu veľkosť Stvoriteľa, veľkoleposť bohatstva Jeho diela a pre pochopenie tvojej pravej úlohy.

S tvojou voľnosťou získaš viac, než môžeš teraz vytušiť. Nový život, aký doposiaľ nepoznáš, vleje sa do tvojich žíl, život, ktorý sám jediný skrýva nevyčerpateľné šťastie.

Týmto novým životom sa ti otvoria tvoje oči vždy viac a viac, že poznáš, čo všetko si až doposiaľ prehliadal z celkového pravého žitia, z vlastného diania vo vesmíre. Celkom iné zákony ovládajú v skutočnosti život, než ako strážcovia väzenia predstierali. V stvorení nemajú títo tyrani žiadny význam. Nikto ich nepozná v mocnom dianí a udalostiach. Ich ľubovôľa nikam nezasahuje. Žijú len na zemi, pretože ich človek vytvoril zo svojho vlastného života, namiesto aby svoj život rozvíjal k plodnej činnosti a voľnému vývoju.

Kto raz skúsil pravú voľnosť, ktorá je nezávislá bez toho, aby bola nezákonná, ten nikdy nebude túžiť po uväznení. Je to vzduch výšin, ktorý ho ovieva, posilňuje, zjasňuje, oživuje.

Nestojí táto vzácna voľnosť za to, aby sme zanechali všetko ostatné? Nestojí to za to, aby bola prinesená každá obeť, ak je nutná? Až keď putá spadnú, pocítiš, ako boli ťažké, ako každý pohyb brzdili, ako ťa pútali na malé úzke miesto a ako ťa olupovali o každý výhľad. Musíš sa stať opäťľahkým, takým ľahkým, že tvoje telo sa bude zachvievať ako struna uvedená jemným prstom do pohybu. Ľahké musí byť telo, duša a duch sa musí stať zvučiacim nástrojom, ktorého struny k sebe zladené zaznievajú v lahodnom súzvuku.

Ľahké telo sa buduje okolo nosného, svetlého piliera vnútra toho, ktorý našiel svoju voľnosť. Ako chrám, ktorý chráni posvätný plameň, tak obopína telo živého ducha a ako skvostná, bohato obrazmi vyšitá opona, ktorá zahaľuje najsvätejšie a dychom živého plameňa sa ľahko pohybuje, tak žiari a zahaľuje duša iskru ducha, aby sa mohol nerušený vzniesť do výšky a vyrásť v silný, žiarivý lúč. Kto zažije toto podivuhodné tajomstvo, ktoré je tak jednoduché a hlboké, ako všetko skutočné žitie, ten o tom nehovorí – prežíva ho. Toto tajomstvo však môže byť zrodené len z voľnosti. Povznášajúca, vzletná je táto ľahkosť, oblažujúca a nekonečnú silu darujúca, ktorú obdrží voľný duch ako dar milosti. Chová v sebe šťastie a tichý mier. Všetko pozemské šťastie bledne v porovnaní s ním.

Až keď si toto dosiahol, môžeš bojovať o najbližší cieľ: zväzovať roztrhané vlákna obkľučujúce ťa ako pochmúrne húštiny. Kedysi niesli bezpečne taktiež teba z jednej výšiny k druhej – teraz visia mŕtve a bez života okolo teba a prekážajú tvojmu rozhľadu. Musíš sa namáhať, musíš sa zohýbať, musíš hľadať konce, ktoré si pretrhal, keď si vybočil zo zákonitého tkania vesmíru. Ani jediné vlákno ti nebude darované. Dokiaľ posledné nebude zhojené a zdravé, nemôžeš po ňom stúpať; zadržuje ťa ešte pri sebe.

Bojuj človeče, nech sa zasa spojíš s celkovým dianím okolo seba. Bojuj o to, aby všetci pomocníci, ktorí budujú všetko, čo ty nazývaš prírodou, prijali ťa opäť do svojho pôsobenia, aby ti opäť podali ruky a tebe pomáhali. Potrebuješ ich rovnako nutne, ako potravu k žitiu a vzduch k dýchaniu.

Niet žiadneho diela, nech už veľkého, alebo malého, ktoré by mohol previesť človek sám. Ku všetkému sú nutní bytostní pomocníci; nemá trvanie, čo bolo bez ich pomoci zhotovené. Oni spájajú vlákna, oni viažu uzly, oni vedú život tam, kde je ho treba. Žiadny strom nerastie bez svojich bytostných pomocníkov a ošetrovateľov, žiadne telo sa netvorí bez ich pomocnej ruky. Žiadna kvapka dažďa nespadne bez nich, žiadne semeno nemôže bez nich vyklíčiť. Všetko udržujú vospolok, spojujú, riadia a tvoria. A človek o nich nechce nič počuť.

Preto sa zem pod jeho rukami skazila, preto zvieratá a rastliny ochoreli. Preto sa vykoľajujú vlaky, explodujú bane, pretože všetka ľudská práca sa podniká bez zákonitého pôsobenia bytostných.

Dokiaľ sa človek na nich neobráti s prosbou a pochopením, dokiaľ im z plného srdca nepoďakuje za všetku ich činnosť a námahu, za neoceniteľnú pomoc, ktorú nám poskytujú, dokiaľ nebude s bytostným svetom opäť spojený, nemôže jeho duch obstáť v hmotnom svete, do ktorého bol poslaný k svojmu vývoju. Bytostný svet spája ducha s hmotnosťou a kde toto spojenie chýba, nemôže sa duch vyvíjať, nemôže hmotnosť poznať tak, ako má. Život viazne.

Preto bojuj človeče, nech si voľným. Bojuj, aby si bol ako voľný duch účastný všetkej nádhernej pomoci, ktorú Stvoriteľ vložil milostivo do svojho diela. Lebo len potom prúdi život, prúdi sila a spĺňaš pravé ľudstvo. Všetko, čo je dnes ešte proti tebe, bude ti radostne ďakovať, prinesie ti nepredstaviteľnú pomoc na každom kroku. Nestačí striasť temno z duše. Musíš urobiť viac. Musíš stavať mosty z brehu na breh, aby si sám po nich mohol kráčať do novej zeme, ktorá plná nevyzdvihnutých pokladov, teba očakáva.

Bude to veľká námaha, lebo musí byť dobývaná piaď za piaďou. Nesmieš zomdlieť. Nesmieš sa stať pohodlným; každý deň musíš zápasiť, bojovať, aby si zostal na ceste. Tento boj je však radosťou. Rozkoš za rozkošou budeš v ňom nachádzať, lebo svet bude stále živší, stále oživenejší. Najskôr rozpoznáš obrysy, kde si skôr nič nevidel. Potom sa ti všade ukážu postavy, ktoré sú nové a predsa známe, dôverné a milé.

Budú sa na teba usmievať, keď ich ako dobrých priateľov prívetivo pozdravíš, budú k tebe hovoriť, tebe kývať, dávať znamenie a tvoriť obrazy.

Zrazu budeš ich znameniam a obrazom, ich reči, ich snahe pomôcť, opäť rozumieť. Nechaj sa potom viesť, bude to k tvojmu požehnaniu. Nebudeš už týmto svetom putovať spiaci, ale plne prebudený s mnohými priateľmi, miesto opustený, budeš spolupôsobiť, tvoriť, snažiť sa nahor. V skutočnosti sa vyplatí bojovať o tento divuplný krásny život, s vynaložením všetkých síl vrúcnej námahy. Čo znamená život, vie len voľný, bdelý človek, ktorý sa radostne včlenil do veľkého diania vo vesmíre.

Byť bdelým, nie je stála pohotovosť rozumu, je to uvoľnenie ducha pre každé posolstvo, ktoré mu neviditeľní pomocníci posielajú. Bdelý človek je spojený s dianím, ktoré okolo neho prúdi a dokáže bez chyby rozhodnúť, čo má robiť.

To, aby sme poznali, aby sme toho dosiahli, je úloha, ktorá nás čaká. Boj proti všetkému, čo nás zdržuje, aby sa duch voľne a radostne vyvíjal. Aby víťazstvo Svetla bolo aj našim víťazstvom.