Finančná kríza – čo si musíme neodkladne uvedomiť 7.časť

Martin Hruštínec

Úroky

V predchádzajúcich častiach sme si vysvetlili, že peniaze nie sú hodnotou ale prostriedkom na výmenu hodnôt, teda tovarov a služieb.

Peniaze sú ako krv v ľudskom organizme, musí ním správne prúdiť, ani príliš rýchlo ani pomaly. Ak jej vytečie veľa, človek zomiera. Tak je to aj s ekonomikou, ak peniaze odtekajú z organizmu štátu ten krváca a nastávajú problémy.

V súčasnosti čelíme hospodárskej kríze, ktorá sa prejavuje nedostatkom peňazí. Z médií a od politikov neustále počúvame o slabom štátnom rozpočte, o chýbajúcich peniazoch. A pospolitý ľud sa taktiež sťažuje na slabé mzdy, a málo peňazí. Áno, je to tak, v spoločnosti chýbajú peniaze, avšak všimnime si, že hodnôt je vďaka technológiám viac ako po minulé časy. Je viditeľným faktom, že tovarov a služieb je požehnane mnoho avšak prostriedkov (peňazí), ktorými si tieto hodnoty vymieňame je málo. Pričom tento peniaz je len papierik alebo kovová minca, ktorú môžeme veľmi ľahko vyrobiť. Tak kde je potom problém?

Ak chceme vyriešiť finančnú krízu musíme zabezpečiť dostatok peňazí, keďže tie chýbajú. Ale ako? V skutočnosti je peňazí vyrobených obrovské množstvo, avšak vo veľkom počte odtekajú mimo republiku, mimo naše peňaženky. V predchádzajúcich častiach seriálu sme si ukázali, akými rôznymi spôsobmi k tomu dochádza.

V tejto časti sa zameriame na ďalší odtok a to úroky.

Úroky sú v podstate ekonomický nezmysel, keďže hlavnou úlohou ekonómie je zabezpečiť spravodlivý obchod. Má v hmote zabezpečovať správne dodržiavanie Božieho Zákona dávania a brania.

Reč je samozrejme o hodnotách, nie o pseudohodnotách.

Bochníku chleba má byť priradená taká peňažná suma, aby bol obchod spravodlivý tak pre výrobcu, predajcu ako aj pre kupujúceho.

Výmena tovarov a služieb nemusí prebiehať len skrz peniaze ale aj napr. výmenou. Mne sa v sade urodí veľa jabĺk a susedovi veľa hrušiek. Snažíme sa o spravodlivý obchod preto mu poskytnem debničku jabĺk a on mne debničku hrušiek. Námaha vynaložená na zber debničky jabĺk a hrušiek je rovnaká. Avšak ak by som mal nasadené veľké množstvo čučoriedok, tak debnička hrušiek za debničku čučoriedok by už bola nespravodlivosť, čo človek cíti. Na zber debničky hrušiek stačí pár minút, ale na zber takej istej debničky čučoriedok diametrálne viac času i námahy. Toto je len malý príklad, ktorý má ukázať kam má smerovať ekonómia – má si všímať spravodlivosť pri výmene tovarov a služieb.

Vráťme sa späť k úrokom.  

Človek má brať protihodnotu len za to, čo dal.  V dnešnej ekonomike sú protihodnotou peniaze, lebo za ne si môže hodnoty zadovážiť.

Ak teda človek poskytol službu alebo tovar má právo pýtať spravodlivú protihodnotu.

Keď človek požičiava peniaze, má právo pýtať si ich neskôr aj s úrokom? Je pôžička tovarom alebo službou? A tu je ten kameň úrazu, lebo pôžička nie je ani tovar ani služba. Požičiavajúci má právo len na to, čo požičal. Pôžička sú predsa peniazea tie nie sú hodnotou, sú len prostriedkom na výmenu hodnôt, teda tovarov a služieb.

Dlžník pracuje a vytvára hodnoty vďaka požičaným peniazom a za tieto vytvorené hodnoty berie v spravodlivej miere peniaze. Keď ich bude mať dostatok, môže a aj musí vrátiť to čo si požičal. Lenže, ak by veriteľ dostal aj úrok, tak by ho dostal bezprácne, bez poskytnutej protihodnoty.

Dnes sa to prejavu ako v malom (tzv. „nebankovka“ alebo  banka požičia jednotlivcovi) tak i vo veľkom (firmy a štáty si požičiavajú).

Zoberme si firmu. Tá si požičia milióny korún, ale musí vrátiť o pár miliónov ešte navyše. Od koho si to požičia? Od nejakej banky. Kto ju vlastní? To málo kto vie, ale je to niekto alebo niektorí mimo Slovenska. Švajčiarski vedci už na niečo prišli [1]. 

A teraz to hlavné. Je správne, ak firma vráti peniaze danej banke. Sú to peniaze, ktoré prišli na Slovensko zo zahraničia a teraz ich Slovensko vráti. Nič nám neubudlo ani nepribudlo. Avšak ak firma banke vráti aj úroky, tak to sú peniaze, ktoré patria Slovensku a odchádzajú preč. Slovensku ubudlo časť peňazí. Pokiaľ je to málo, tak sa to ešte dá zvládnuť. Podobne ak človek pri úraze stratí malú časť krvi. Prežije to. Ale ak stratí veľa krvi, musí prísť pomoc z vonku, musí dôjsť k transfúzii krvi, inak by zomrel. Slovensko je momentálne v štádiu vysokého krvácania a ako dochádza k „transfúzii krvi“ (peňazí), aby prežilo? Jednoducho si ich ideme zarobiť do Rakúska, Anglicka atď. Zarobíme ich, donesieme na Slovensko, kúpime si hodnoty, väčšinou nehnuteľnosť. Avšak z hľadiska celku ako národa to nič nerieši. Lebo neustále krvácame, nie len firmy ale dokonca aj štát si požičiava od zahraničných veriteľov. V podstate sa dejú zvláštne veci. Radoví pracujúci robia nie len na seba, ale aj na majiteľov týchto bánk, odovzdávajú im svoj čas, silu a peniaze, ktoré sa pomaly ale isto vyčerpávajú z organizmu Slovenskej ekonomiky, takže sa potom neskôr ďalšia časť pracujúcich presunie do zahraničia, aby tam pracovali pre cudzincov, aby im odovzdali svoj čas, silu a získali peniaze, ktoré privezú na Slovensko....ktoré krváca a preto aj tieto peniaze odídu neskôr preč...a stále dookola. Je to ako začarovaný kruh. Baví nás to? Asi áno. Sme ako usilovné včeličky, ktoré vyrábajú med, ktorý im neskôr vezme včelár, včeličky potom opäť začnú vyrábať med, ktorý im opäť vezme včelár a tak stále. Pokiaľ nezastavíme odtok (krvácanie) financií zo štátu, do vtedy budeme tento problém riešiť ako lacná pracovná sila či už doma alebo v zahraničí a nič sa nevyrieši!

Spoločnosť sa ocitla v stave, v ktorom úroky spôsobili, že všetci do jedného, teda aj tí, ktorí priamo nemajú žiaden dlh (hypotéka, spotrebný úver a pod.) pracujú pre niekoho, kto veľmi rád a ochotne požičal Slovenskej Republike, resp. jeho občanom cez najrôznejšie pôžičky. Otázkou zostáva, ako mohol niekto zarobiť toľko peňazí, aby si mohol dovoliť požičiavať jednotlivým štátom? Vari zbohatol predajom reďkvičky na trhu? Toto však nie je predmetom článku.

Poďme ďalej a skúsme takýto príklad. Spravme si malú schému. Je ostrov a tam desať ľudí, ktorí na ňom žijú. Každý z nich vytvára hodnoty a tieto si medzi sebou spravodlivo vymieňajú za peniaze. Na začiatku si vytvorili menu a každý z nich mal 1000 korún. Takže v obehu bolo 10 krát 1000 = 10 000 korún. Jedného dňa prišiel na ostrov bankár a Janovi povedal, že mu požičia 500 korún. Zrazu bolo v obehu 10 500 korún avšak bankár chcel, aby mu Jano o rok vrátil 800 korún. Jano sa snažil a o rok vrátil 800 korún. V tom momente bolo na ostrove v obehu už nie 10000 korún ale len 9 700 korún.

Bankár ďalej poskytol pôžičku ďalším 3 ľuďom, každému po 2000 korún s tým, že o rok musia vrátiť každý po 3600 korún. Zrazu je v obehu 15 700 korún a zdá sa byť blahobyt avšak o rok už títo traja musia vrátiť každý po 3600 korún, a ak sa im podarilo získať peniaze tak to aj splatia. Povedzme, že sa im to podarilo a stav financií v obehu ostrova je žalostných 4900 korún. Niet peňazí. Každý ich má málo, pričom tovarov a služieb majú dostatok ale nedochádza k ich výmene, prerozdeľovaniu.

Jano, ktorý zabezpečoval ryby má plné siete, ale nik ich od neho nekupuje, lebo každý šetrí kde môže. Obchod viazne. Tu sa opäť zjaví bankár a každému ponúkne na oživenie ekonomiky novú pôžičku. Každému dá za neodolateľne nízky úrok, len 10 percent, sumu 500 korún s tým, že na konci roka mu vrátia každý po 550. Teraz je v obehu 9900 korún, teda takmer rovnako ako tomu bolo kedysi a ekonomika sa oživila. Avšak o rok prišlo na platenie dlhov a razom bolo v obehu už len 4400 korún. Opäť kríza, opäť málo peňazí, opäť si museli požičiavať a tak ďalej. Tieto úroky spôsobili, že čím viac pôžičiek, tým sa po splatení dlhu množstvo peňazí v obehu zmenšovalo. Napokon to dopadlo tak, že ostrov aj s obyvateľmi sa stal otrokom bankára. Čo bankár povedal, to urobili, lebo vedeli, že si ho nemôžu pohnevať, on im predsa poskytuje peniaze. Celý ostrov to dotiahol do mínusu. V obehu už boli len požičané peniaze od bankára, ktoré sa nedali splatiť, lebo v obehu bolo reálne menej peňazí ako je dlh. Ide o matematickú fintu daného bankára, ktorý sa stal pánom ostrova. Vedel, že úroky odčerpávajú peniaze z ekonomiky a jedného dňa ich celkom odčerpal a v obehu boli už len tie jeho.

Nepripomína vám to niečo? Takto funguje globálne celý svet. Dnes máme na Slovensku Euro. Každý cent, ktorý vstúpi na našu pôdu je už zaťažený úrokom. Ak pochopíme tento mechanizmus, tak rôzne opatrenia vlády ako uťahovanie si opaskov, zvyšovanie daní a rôzne akrobacie na finančnom poli, sa nám budú javiť ako zlý vtip.

Aby sme si problematiku vedeli aj ináč predstaviť zoberme si človeka, ktorý si požičia 3000 eur na kúpu nového auta. Mesiac čo mesiac spláca svoj dlh a keď ho splatí celková splatená čiastka nech je 5000 eur. Čo sa vlastne stalo? To, že splatil 3000 eur je v poriadku, lebo si ich požičal. Avšak 2000 eur je úrok, teda peniaz, na ktorý musel pracovať. Ak dotyčný má 5 eur na hodinu znamená to, že na tento úrok musel pracovať 400 hodín. Pri 8 hodinovom pracovnom čase je to 50 dní. Samozrejme v praxi dochádza k jednotlivým splátkam mesačne po častiach, takže úrok sa spláca aj niekoľko rokov, aby človek mohol vyžiť ale čistý čas je v tomto prípade tých 50 dní, ktoré musel dlžník odpracovať na veriteľa. Poskytovateľ pôžičky v podstate získal prácou dlžníka 2000 eur. Mohol doma sedieť s nohami vyloženými na stole pri televízore, lebo dlžník za neho pracoval. Je to spravodlivé? Z tohto veľmi rozšíreného javu vyplývajú aj ďalšie veci. Dlžník za auto, ktoré stojí 3000 eur v skutočnosti zaplatil 5000 eur. Ďalej dlžník odovzdal 2000 eur veriteľovi, ktoré chýbajú v ekonomike, lebo za tieto peniaze si mohol v obchode nakúpiť veci, maloobchodné tržby by vzrástli. Trh by bol živý. Takto svoje peniaze odovzdal veriteľovi a tieto chýbajú v obehu. Preto je také ťažké podnikať, lebo ľudia nemajú peniaze, keďže časť svojich peňazí musia odovzdať veriteľovi. A tam, kde je ťažké podnikať sú aj malé mzdy, keďže tie závisia od tržieb.

Ak sa v ekonomike chceme pohnúť dopredu musíme pochopiť nezmyselnosť úrokov. Na to, aby sme to pochopili musí v nás byť veľká túžba po spravodlivom obchode bez príživníctva, kde jeden pracuje na druhého. Tak, ako by človek cítil, že nemá brať úrok od priateľa, ktorý ho v núdzi prosil a potreboval peniaze (inak by ho hrýzlo svedomie), tak to má byť aj vo veľkom. Aj za veľkými bankami stoja konkrétni ľudia, ktorí požičiavajú národom.

Ďalej si treba uvedomiť, že na tomto stave nemajú vinu len bankári. Za tento stav sme spoluzodpovední všetci. Lebo všetci sme vo svojom pachtení sa za hmotnými statkami vytvorili duševnú atmosféru, v ktorej sa úrokom tak darí. Žneme čo sme siali.

Zhrnutie:

Peniaze nie sú hodnota ale sú prostriedkom na výmenu hodnôt.

Hodnota je tovar (chlieb, auto, práčka...) alebo služba (zubár, kaderník, výtvarník...)

Hodnota je to čo človeku skutočne pomáha, nie to čo človeku škodí (cigarety, bulvár, povrchná zábava...)

Len dávaním môže človek brať. 

Kto požaduje úrok, chce bez práce získať prostredníctvom peňazí hodnoty druhých.

Úroky odčerpávajú peniaze z ekonomiky.

Za finančnú krízu sme zodpovední všetci.

Jediným liekom je túžba po pochopení podstaty života a budovaní odlesku Raja na zemi. Z toho už samočinne vyplynie aj túžba po spravodlivom obchode, v ktorom úroky nebudú mať miesto.

[1] Vedci zo Švajčiarskeho federálneho technického inštitútu vypočítali, že 147 spoločností kontroluje 40 percent všetkých svetových nadnárodných korporácií. Viac informácii tu:http://www.z7h.sk/source/Peniaze_skaza_alebo_pozehnanie_v09.pdf


Ďalšie časti seriálu:

1. časť Definícia dvoch základných skutočností

2. časť Futbal - nový boh

3. časť Hazard

4. časť Šoubiznis, celebrity a iné ničotnosti

5. časť Zdravotníctvo

6. časť Hypermarkety, obchodné reťazce

8. časť Definícia tretej základnej skutočnosti - čo sú peniaze?